S L O V E N S K Á REC časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied pre výskum a kultúru slovenského jazyka Hlavný redaktor prof. dr. Eugen Jóna Výkonný redaktor dr. Ladislav Dvonč, CSc. Redakčná rada: doc. dr. V. Blanár, CSc, dr. L. Dvonč, CSc, J. Holý, dr. G. Horák, CSc. dr. J. Horecký, DrSc, prof. dr. E. Jóna, doc. dr. F. Miko, CSc, doc. dr. P. Ondrus, CSc. univ. prof. dr. E. Pauliny, DrSc, dr. S. Peciar, CSc, doc. dr. J. Ružička, DrSc, dr. M. Salingová, CSc. ;

Redakcia: Bratislava, Klemensova 27.

OBSAH Diskusia o racionalizácii pravopisu D v o n č L., K otázke racionalizácie slovenského pravopisu M i s t r í k J., Jazyk v dievčenskom románe Jediná M1 a c e k J., Parentéza a jej členenie

257 258 270 279

Diskusie H o r á k E., Predminulý čas v slovenčine S a b o 1 J., K otázke vykania v slovenčine Zprávy

a

286 298

posudky

Anton Jánošík šesťdesiatročný. E. J ó n a O. Kajanová —S. Culen, Spanielsko-slovenský a slovensko-španielsky vreckový slovník. J. O r a v e c V. Betáková, Metodika slovenského jazyka v 6.-9. ročníku základnej deväť­ ročnej školy. G. H o r á k Seminár o otázkach literatúry pre deti a mládež. G. H o r á k

301 303 304 307

Rozličnosti K významu slova znik. M. S a l i n g o v á Hamuljak — Hamuliak. L. D v o n č Anglo-americký, angloamerický, Angloameričania. K slovám big beat a džez. R. K u c h á r Don Juan — v Donovi Juanovi. L. D v o n č Robespierrovec, Laplaceov. L. D v o n č Odpovede

na

Ide byt prehliadka skríň Otázky, aké len slina na jazyk prinesie? O pol druha minúty bude devätnást hodín Ulica Maxima Gorkého, nie „Maxima Gorkija" Čakáreň — „čakálňa" Možno povedať čisté blato? Keď prišlo na lámanie chleba. G. H o r á k

L. D v o n č

.

.

.

.

309 309 311 313 313 314

listy 316 316 317 318 319 319 320

SLOVENSKÁ ROČNÍK 29

REČ

1964

ČÍSLO 5

DISKUSIA O RACIONALIZÁCII PRAVOPISU Z kruhov učiteľov slovenčiny ustavične prichádzajú nové podnety k uskutoč­ neniu prenikavejšej reformy slovenského pravopisu, ktorá by znamenala jeho podstatné zjednodušenie a tým i uľahčenie vyučovania slovenského jazyka v škole. Pravopisná úprava, ktorá sa uskutočnila r. 1953 a ktorá nesporne zna­ menala zjednodušenie niektorých pravopisných pravidiel a celkové uľahčenie slovenského pravopisu, zdá sa školským praktikom, najmä z nižšej strednej školy, nedostačujúca. Najviac sa volá po riešení otázky ypsilonu, ale poukazuje sa aj na niektoré iné tzv. ťažké body nášho súčasného pravopisného systému. V poslednej organizovanej diskusii o problémoch vyučovania slovenského pravo­ pisu, ktorá prebiehala na stránkach časopisu Slovenský jazyk a literatúra v škole, možno vidieť pokrok v tom, že viacerí diskutujúci nevidia už v uskutoč­ není pravopisnej reformy jedinú cestu k prekonaniu ťažkostí a neúspechov vo vyučovaní slovenského jazyka, ale sa zamýšľajú nad celým komplexom problé­ mov vyučovacieho procesu a nad zložitými vzťahmi pravopisu s jazykom. Nijaká pravopisná sústava netrvá večne. Pravopis každého živého jazyka treba z času na čas upravovať, ak zaostal za vývojom samého spisovného jazyka, a to nielen za vývojom jeho štruktúry, ale často i za narastaním jeho spoločen­ ských funkcií. Avšak každá pravopisná úprava je viazaná na existujúci, na predchádzajúci pravopisný systém a jeho vývojové tendencie. Dokonca i prvá kodifikácia spisovného jazyka je do značnej miery podmienená celkovou kultúr­ nou situáciou, v ktorej sa uskutočňuje, a písomnou tradíciou, pokiaľ taká tradícia existuje. V omnoho väčšej miere sa uplatňuje táto kultúrna podmienenosť pravopisu vtedy, ak ide o jazyk s dlhšou spisovnou tradíciou. Lebo práve pravo­ pis, keďže určuje písomnú podobu spisovného jazyka, predstavuje kultúrnu hodnotu, ktorá vyžaduje odbornú starostlivosť ako všetky iné kultúrne hodnoty. Preto u národov s dlhou kultúrnou tradíciou nie je ani menšia zmena pravopisu mysliteľná bez predchádzajúcich dôkladných diskusií jazyko­ vých teoretikov i praktikov a bez vyjadrenia príslušníkov všetkých vrstiev širo­ kej kultúrnej verejnosti. , Ani my nechceme a nemôžeme postupovať ináč. I keď uskutočnenie pravo­ pisnej úpravy je úlohou jazykovedcov a vrcholnej jazykovednej inštitúcie, v prí­ pravnej diskusii treba dať slovo všetkým zainteresovaným zložkám našej spoloč­ nosti, teda nielen jazykovedcom a učiteľom, ale i publicistom, redaktorom, typo­ grafom, kultúrnym, osvetovým a iným verejným pracovníkom; treba vypočuť mienku tých, ktorí súčasný pravopis aktívne ovládajú, i tých, ktorí si pravopis osvojujú. Len takou všestrannou výmenou názorov sa utvoria priaznivé pod­ mienky pre ďalšiu racionalizáciu nášho pravopisu. Je možné, že výsledok disku­ sií i sama pravopisná úprava bude pre mnohých znamenať sklamanie. Netreba však zabúdať, že pri každej pravopisnej úprave ide o rozličné kompromisy. Preto by nebolo správne dať sa v diskusii unášať nejakým jednostranným radikaliz-

mom. Práve tak chybné by bolo stáť na stanovisku skostnateného konzerva­ tivizmu. Vedecké kolégium jazykovedy Slovenskej akadémie vied ustanovilo pravo­ pisnú komisiu, ktorá bude usmerňovať diskusiu o problémoch slovenského pra­ vopisu v časopise Slovenská reč, prípadne v iných orgánoch, zhrnie výsledky týchto diskusií a vypracuje návrh na ďalšiu racionalizáciu slovenského pravo­ pisu. Slovenská pravopisná komisia úzko spolupracuje s paralelnou českou pra­ vopisnou komisiou, ktorú vymenovalo Vedecké kolégium jazykovedy ČSAV. Diskusia o problémoch českého pravopisu sa už začala v časopisoch Český jazyk a literatúra a Slovo a slovesnost. Tieto paralelné diskusie o českom a sloven­ skom pravopise treba chápať vo vzájomnej súvislosti. V našom časopise otvá­ rame diskusiu článkom Ladislava D v o n č a, člena slovenskej pravopisnej ko­ misie. Redakcia

K

OTÁZKE RACIONALIZÁCIE SLOVENSKÉHO Ladislav

PRAVOPISU

Dvonč

P o s l e d n á väčšia úprava slovenského pravopisu sa uskutočnila roku 1953. T á t o úprava priniesla n i e k o ľ k o z m i e n . N a j v ý z n a m n e j š o u z m e n o u bolo zjednodušenie p r a v i d i e l o písaní p r e d p ô n s- (so-), z-, zo. T i e t o p r e d p o n y p í š e m e teraz podľa dnešnej spisovnej v ý s l o v n o s t i , t. j . p r e d znelou spolu­ hláskou a pred samohláskou píšeme predponu z-, p r e d neznelou spolu­ hláskou píšeme predponu s- a v slabičnej p o d o b e v zhode s v ý s l o v n o s ť o u v ž d y predponu zo- (aj namiesto staršej p r e d p o n y so-), napr. zhromaždiť, zísť sa, skaziť, odskočiť a pod. P o d ľ a v ý s l o v n o s t i píšu sa aj p r í s l o v k o v é z l o ž k y a zložené p r e d l o ž k y , napr. skrátka, spoza, spopod a pod. T á t o zmena sa t ý k a l a značného počtu s l o v s u v e d e n ý m i p r e d p o n a m i ( v dôsledku toho sa značne zmenilo aj abecedné zaradenie t a k ý c h t o slov v s l o v n í k o c h ) . T ý m sa spisovná slovenčina ustálila v o v e ľ m i c i t l i v o m bode. Starší spôsob písania začal totiž príliš nebezpečne narúšať správnu v ý s l o v n o s ť v t ý c h prípadoch, kde sa p r e d n e p á r o v o u znelou ( z v u č n o u ) spoluhláskou písala p r e d p o n a s-. Ďalšou dôležitou z m e n o u bolo zjednodušenie p r a v i d l a o písaní p r e d l o ž i e k s, so (dnes sa spája so 7. p á d o m ) a z, zo (spája sa s 2. p á d o m ) . Ď a l e j sa zjednotilo písanie k o n c o v é h o -i v s l o v e s n ý c h t v a r o c h m n o ž n é h o čísla m i n u l é h o času a p o d m i e ň o v a c i e h o spôsobu, napr. chlapi robili, ženy prali, deti (by) sa hrali a pod. V zhode s dnešnou v ý s l o v n o s ť o u sa dĺžka samohlások v cudzích slovách označuje v š a d e tam, k d e sa dlhá samohláska v y s l o v u j e . P o d ľ a ž i v e j v ý s l o v n o s t i píšeme dnes séria, batéria, podobne p í š e m e dlhé ó v slovách t y p u filológ, filológia, agronóm, agronómia atď-

Uskutočnili sa ešte aj ďalšie m e n š i e p r a v o p i s n é ú p r a v y a aj m e n š i e ú p r a v y v gramatike. Ich p o d r o b n ý v ý p o č e t sa p o d á v a v p r e h ľ a d e ú p r a v P r a v i d i e l slovenského pravopisu z r. 1953, k t o r ý j e odtlačený v ú v o d e t e j t o p r í r u č k y . Menšie z m e n y p r a v o p i s n ý c h a g r a m a t i c k ý c h p r a v i d i e l a j e d n o t l i v é drobné doplnky a spresnenia sa p o d ľ a v ý s l e d k o v n o v š i e h o bádania uskutočnili aj v z r e v i d o v a n ý c h v y d a n i a c h P r a v i d i e l z r. 1957 a 1963. V š e t k y tieto z m e n y a úpravy prispeli k zdokonaleniu a zjednodušeniu slovenského pravopisu. Napriek u v e d e n ý m z m e n á m s t r e t á v a m e sa najmä u u č i t e ľ o v s k r i t i c k ý m postojom k dnešnému pravopisu. N e m o ž n o p o v e d a ť , ž e b y azda tu bol nesúhlas s ú p r a v a m i , k t o r é sa uskutočnili r. 1953, resp. r. 1957 a 1963. Práve naopak. Skutočnosť, ž e sa nepožaduje n á v r a t k staršiemu spôsobu písania spred r. 1953, ukazuje, ž e ú p r a v y P r a v i d i e l z r. 1953 boli s p r á v n e a životaschopné. P r i t o m , ako j e dostatočne známe, n i e k t o r é z uskutočne­ ných úprav stretávali sa spočiatku aj s čiastočným nesúhlasom, či už i d e o písanie predpôn s-, z-, zo- ( p r e d t ý m aj s o - ) podľa v ý s l o v n o s t i , alebo o jednotné písanie s l o v e s n ý c h t v a r o v t y p u robili ( p r e d t ý m aj robily) alebo napokon o písanie p r e d l o ž i e k s, so, z, zo podľa g r a m a t i c k é h o princípu. A l e aj po v š e t k ý c h zjednodušeniach a v i d i t e ľ n ý c h zlepšeniach sa s l o v e n s k ý pravopis pokladá za ť a ž k ý , k e ď ž e m u treba najmä na školách v e n o v a ť v e ľ m i veľa času, p r i č o m dosiahnuté v ý s l e d k y n e z o d p o v e d a j ú pozornosti, ktorá sa u nás ešte stále v e n u j e pravopisu na školách. V š i m n i m e si trochu bližšie školskú f o r m u j a z y k o v e j v ý c h o v y , p r e t o ž e pri úvahách o p r a v o p i s e j e táto zložka v e ľ m i dôležitá. 1

2

V príslušnej literatúre sa dnes čoraz v i a c zdôrazňuje, ž e ,,z hľadiska trvalého a k t í v n e h o o s v o j e n i a si spisovného j a z y k a . . . z v l á d n u t i e len j e h o písanej p o d o b y nestačí", ako to napr. f o r m u l o v a l F. M i k o . V rámci školskej j a z y k o v e j v ý c h o v y m a l b y teda p r a v o p i s p o d ľ a možnosti zaberať čo najmenší p o č e t hodín v e n o v a n ý c h v y u č o v a n i u j a z y k a . Skutočnosť je však aj dnes taká, ž e p r a v o p i s u sa na školách v e n u j e už v učebných osnovách značne v e ľ k á pozornosť. P r i t o m i d e len o stav ideálny, p r e t o ž e pravopisu sa v e n u j e vlastne väčšia pozornosť, než to predpokladajú učebné osnovy. P r a v o p i s b y sa m a l p r a k t i c k y o b m e d z o v a ť zhruba na p r v ý c h päť ročníkov našej základnej školy. S p r a v o p i s o m sa však musia učitelia z a o b e ­ rať aj v ďalších ročníkoch, a t o aj v o vyšších triedach strednej školy. P r i ­ tom sa konštatuje, že neraz ani maturanti našich stredných a o d b o r n ý c h 3

1

Pravidlá slovenského pravopisu, Bratislava 1953, 8 n. Zrevid. vyd., Bratislava 1957, 14n.; 4., zrevid. vyd., Bratislava 1963, 24n. Niektoré menšie zmeny sa uskutočnili aj v tretom vydaní z r. 1962, pripravenom najmä pre potreby škôl (pozri vo vyd. z r. 1963 na str. 22 n.; v samotnom vydaní z r. 1962 sa tieto zmeny nespomínajú). F. M i k o, Problémy jazykovej výchovy, Jazykovedné štúdie VII, Bratislava 1963. 2

3

škôl n e o v l á d a j ú s l o v e n s k ý pravopis. P o t o m n e p r e k v a p u j e ani že p r a v o p i s u sa neraz musia v e n o v a ť aj na v y s o k ý c h školách, v y s o k é š k o l y prichádzajú maturanti s v á ž n y m i p r a v o p i s n ý m i m i ; ba ani absolventi slovenského j a z y k a na v y s o k ý c h školách v detailoch s l o v e n s k ý pravopis. 4

skutočnosť, p r e t o ž e na nedostatka­ neovládajú

P r í č i n y t a k ý c h t o nedostatkov hľadajú sa u žiaka alebo u učiteľa, m e n e j v s a m o t n o m pravopisnom systéme. N i e k e d y sa dokonca chyba v i d í c e l k o m j e d n o s t r a n n e len v u č i t e ľ o v i alebo l e n v ž i a k o v i . N e m o ž n o n e v i d i e ť , ž e značná časť nedostatkov v o v l á d a n í pravopisu spočíva v nedostatočnej schopnosti- žiaka o s v o j i ť si príslušné p r a v o p i s n é p r a v i d l á alebo v nedosta­ t o č n e j odbornej a m e t o d i c k e j pripravenosti učiteľa s l o v e n s k é h o j a z y k a . N a z d á v a m e sa však, ž e istý p o d i e l na dnešnom n e u s p o k o j i v o m stave má aj sám súčasný pravopis. V t e j t o súvislosti si t r e b a u v e d o m i ť , že rastúce n á r o k y na znalosti z r o z ­ l i č n ý c h v e d n ý c h o d b o r o v , najmä však o d b o r o v , ktoré sa dnes najviac r o z ­ v í j a j ú a sú spoločensky z á v a ž n é , ako napr. n á r o k y na znalosti z techniky, z f y z i k y , chémie, astronómie a i n ý c h p r í r o d n ý c h v i e d v e d ú školské o r g á n y k o b m e d z o v a n i u c e l k o v é h o počtu hodín z o slovenského j a z y k a . A k sa v m i ­ nulosti pri značnej nerozvinutosti i n ý c h v e d n ý c h o d b o r o v a ich závažnosti p r e praktický ž i v o t č l o v e k a m o h l a v e n o v a ť p o m e r n e v e ľ k á pozornosť j a z y k u , m o h o l sa t r p i e ť ako istý „ l u x u s " aj t a k ý pravopis, k t o r ý má r o z ­ ličné v ý n i m k y , nepravidelnosti atď., z d e d e n é z minulosti. N i e j e to však 5

6

4

O ťažkostiach pri vyučovaní y pozri v článku J. Š t e f a n o v i č a Niekoľko psychologicko-metodických poznámok k vyučovaniu vybraných slov, Slovenský jazyk a literatúra v škole 8, 1962, 46—51. V ročníku 1959 od 2. č. a v roč. 1960 časopisu Slo­ venský jazyk a literatúra v škole prebiehala diskusia o stave pravopisných vedomostí a návykov u našich žiakov na rozličných stupňoch a typoch škôl, o príčinách zaostá­ vania v pravopise a o prostriedkoch na odstránenie zaostávania v pravopise (uviedol ju článok V. S c h r o n k a Ako zlepšit úroveň vedomostí žiakov z pravopisu a ďalej do diskusie prispelo 18 autorov). Diskusiu uzavrel J. O r a v e c (Ako zlepšit úroveň vedomostí žiakov z pravopisu, Slovenský jazyk a literatúra v škole 6, 1960, 175—181). Takmer všetci účastníci diskusie si sťažovali na to, ako uvádza J. Oravec, že nieto času na spoľahlivé nacvičenie pravopisu. Podlá J. Oravca súvisí to s tým, že celému materinskému jazyku sa v učebnom pláne venuje pomerne málo hodín. Pozri ďalej čl. J. M a t e j č i k a Učit alebo neučit pravopis na pedagogických inštitútoch?, Slo­ venský jazyk a literatúra v škole 9, 1962/63, 17—18 a diskusiu o pravopise, ktorá teraz prebieha na stránkach tohto časopisu po príspevku J. C h o v a n á Vojna s „mlokmi" (roč. 9, 1962/63, 282—283); pozri aj J. Š ť a s t n ý , Na margo vojny s mlokmi, tamže, roč. 10, 1963/64, 124—125 (vyslovuje nesúhlas s tvrdením J. Chovaná, že sa súčasný pravopis nedá v škole naučiť a že sa pre pravopis stala slovenčina predmetom stra­ chu) a J. C h o v a n Vojna s mlokmi — alebo prímerie?, tamže, 217—219 (odmieta výhrady J. Šťastného). 5

Pozri hlasy v spomínanej diskusii o vyučovaní pravopisu. Ako sa kladie dnes dôraz práve na tieto vedné odbory, najlepšie vidíme v našich populárnovedeckých časopisoch Svet vedy a Príroda a spoločnosť, ktorých články sú v prevažnej miere z oblasti prírodných vied. 6

únosné dnes a n e b u d e to únosné v budúcnosti. I n a k sa m ô ž e stať, ž e b u d e m e mať síce ustálený, tradičný p r a v o p i s , ale p r a k t i c k y ho. bude o v l á d a ť len v e l m i o b m e d z e n ý počet p o u ž í v a t e ľ o v nášho j a z y k a . A ďalej čoraz väčšiu pozornosť treba v e n o v a ť v y u č o v a n i u cudzích j a z y k o v . V y ž a d u j e si t o náš odborný a t e c h n i c k ý r o z v o j , n e m y s l i t e ľ n ý bez k u l t ú r n y c h a obchodných medzinárodných s t y k o v . N i č teda nenasvedčuje tomu, ž e b y sme m o h l i nejako ľ a h k o m y s e ľ n e a či v e ľ k o r y s o o b e t o v a ť h o d i n y z o s l o v e n s k é h o j a z y k a na v y u č o v a n i e a neustále d o c v i č o v a n i e a p r e c v i č o v a n i e pravopisu. H o d i n y , ktoré dnes na v y u č o v a n i e slovenského j a z y k a m á m e , m u s í m e čo najhospo­ dárnejšie v y u ž i ť , a to tak, ž e sa pravopisu b u d e m e v e n o v a ť len v n e v y h n u t ­ nej miere. Potrebu z n o v u sa z a m y s l i e ť nad súčasným stavom nášho pravopisu v y ­ nucuje si v l a s t n e aj c e l k o v ý v ý v i n n o v o d o b e j spoločnosti. C e l k o v é úsilie o racionalizáciu v š e t k ý c h z l o ž i e k nášho ž i v o t a n e m ô ž e v svojich dôsledkoch obísť ani pravopis. A k sa má s p i s o v n ý j a z y k stať b e ž n ý m d o r o z u m i e v a c í m prostriedkom k a ž d é h o príslušníka nášho národa, j e n e v y h n u t n é , a b y písaná podoba j a z y k a nepôsobila j e h o p o u ž í v a t e ľ o m nejaké väčšie ťažkosti, ale práve naopak, a b y si j u k a ž d ý m o h o l v čo najkratšom čase o s v o j i ť a p o u ž í ­ vať ju s istotou a b e z neustálych r o z p a k o v . Konečne aj s a m o t n ý v ý v i n j a z y k o v e d y ako v e d n é h o odboru si v y ž a d u j e , aby sme z n o v u preskúmali zásady, na k t o r ý c h stojí náš pravopis. M á m e tu na mysli stále v i a c sa uplatňujúce pokusy o v y u ž i t i e m a t e m a t i c k ý c h a šta­ tistických m e t ó d a t e ó r i e informácie, ktorá v j a z y k o v e j štruktúre skúma entropiu, m n o ž s t v o i n f o r m á c i e a redundanciu, nadbytočnosť. Z hľadiska teórie informácie j e z á v a ž n é j e d n a k postavenie p o d á v a t e ľ a j a z y k o v é h o p r e ­ javu, jednak p o s t a v e n i e adresáta, p r í j e m c u tohto p r e j a v u ; p o d á v a t e ľ a p r í ­ jemca j a z y k o v é h o p r e j a v u predstavujú r o v n o c e n n é z l o ž k y komunikácie. Množstvo i n f o r m á c i e (entropiu) n e m o ž n o m e r a ť u p o d á v a t e ľ a j a z y k o v é h o prejavu, ale p r á v e u p r í j e m c u . Skúma sa t i e ž nadbytočnosť (redundancia) v rámci j e d n o t l i v ý c h oblastí j a z y k a ( p r i č o m nadbytočnosť neslobodno m i e ­ šať so z b y t o č n o s ť o u ) . A j náš p r a v o p i s treba preskúmať z hľadiska t ý c h t o požiadaviek t e ó r i e i n f o r m á c i e , t. j . skúmať ho j e d n a k z hľadiska p o d á v a t e ľ a jazykového p r e j a v u (píšuceho), j e d n a k z hľadiska p r í j e m c u j a z y k o v é h o prejavu (čitateľa). U p l a t n e n i e tohto hľadiska umožňuje p e v n e j š i e stano­ visko pri úvahách o p o t r e b e ďalších ú p r a v nášho pravopisu. 7

Na objasnenie príčin ťažkostí súčasného slovenského pravopisu j e p o ­ trebné p o d í v a ť sa na p r i n c í p y , na k t o r ý c h j e z a l o ž e n ý náš pravopis, na ich

7

K tomu pozri J. H o r e c k ý, Vztahy medzi kybernetikou a jazykovedou, SR 27, 1962, 263—269 alebo L. D o 1 e ž e 1, Význam teórie informace pro marxistickou jazyko­ vedu, sb. Problémy marxistické jazykovedy, Praha 1962, 51-67.

v z á j o m n ú hierarchiu a na v ý v i n o v é tendencie, ktoré v s l o v e n s k o m p r a v o ­ pise p o z o r u j e m e najmä od p r a v o p i s n ý c h ú p r a v v rokoch 1940 a 1953. V našom p r a v o p i s e sa uplatňujú v i a c e r é p r i n c í p y . N a j v ý r a z n e j š i e sa uplatňuje f o n o l o g i c k ý princíp. M o r f o l o g i c k ý princíp m o ž n o v i d i e ť napr. v j e d n o t n o m zaznamenávaní m o r f é m , a to i tam, kde dochádza k s p o d o b o ­ v a n i u p á r o v ý c h spoluhlások v znelosti (napr. dub, duba, hoci sa v y s l o v u j e na k o n c i s l o v a p r e d prestávkou dup, t. j . so spoluhláskou p ; r o v n a k o aj na konci slova, k e ď sa nasledujúce s l o v o začína neznelou spoluhláskou, napr. dub schne = dup schne). E t y m o l o g i c k ý princíp sa v našom p r a v o p i s e uplat­ ň u j e najmä pri písaní i, í — y, ý. J. H o r e c k ý p o p r i f o n o l o g i c k o m , m o r ­ f o l o g i c k o m a e t y m o l o g i c k o m , resp. h i s t o r i c k o - e t y m o l o g i c k o m princípe spo­ m í n a ešte princíp slabičný a g r a m a t i c k ý . O slabičný princíp i d e pri písaní skupín di, ti, ni, U na označenie ďi, ti, ňi, ľi a dy, ty, ny, ly na označenie di, ti, ni, li ( v ý s l o v n o s ť d, t, n, l p r e d f o n é m o u i ) . P r i g r a m a t i c k o m p r i n c í p e autor m á na m y s l i také p r í p a d y písania i a. y, k t o r é sú v e l m i úzko spojené s o v l á d a n í m c e l k o v e j g r a m a t i c k e j s t a v b y j a z y k a , napr. r o z d i e l n e písanie í a. ý v p r í d a v n ý c h m e n á c h t y p u dobrý podľa zhody, písanie m ä k k é h o í pri d r u h o v ý c h z v i e r a c í c h p r í d a v n ý c h menách, písanie p r e d l o ž i e k s, so a z, zo a pod. 8

9

P o d i e l j e d n o t l i v ý c h p r i n c í p o v na v ý s t a v b e slovenského pravopisu ( v y ­ j a d r e n ý v percentách) ukázal v cit. článku J. H o r e c k ý . T e n t o v ý s k u m b o l u r o b e n ý pred pravopisnou ú p r a v o u z r. 1953. N a f o n o l o g i c k ý princíp p r i ­ padalo už v t e d y t a k m e r 90 percent, k ý m na ostatné p r i n c í p y len p o n i e k o ľ ­ k ý c h percentách z ostávajúcich desiatich percent. H o r e c k ý p r i p o m e n u l tiež, že pri p o r o v n á v a n í v t e d a j š i e h o stavu so stavom, k t o r ý b o l u z á k o n e n ý P r a ­ v i d l a m i slovenského pravopisu z r. 1931, sa ukazuje nepatrné z v ý š e n i e p e r ­ centa f o n o l o g i c k é h o princípu. Ďalší v ý v i n nášho pravopisu ukazuje na n e ­ ustále pribúdanie p r í p a d o v , v k t o r ý c h sa uplatňuje f o n o l o g i c k ý princíp. I d e p r e d o v š e t k ý m o písanie cudzích s l o v — o k r e m písania y a i — v z h o d e s b e ž ­ nou slovenskou v ý s l o v n o s ť o u . R o v n a k o aj písanie predpôn s-, z-, zo- p o d ľ a v ý s l o v n o s t i znamená posilnenie f o n o l o g i c k é h o princípu. F o n o l o g i c k ý p r i n ­ c í p sa dnes uplatňuje aj pri písaní v i n ý c h j e d n o t l i v ý c h prípadoch, v k t o ­ r ý c h došlo k z m e n e pravopisu. V nepatrnej m i e r e došlo aj k posilneniu g r a m a t i c k é h o princípu, a t o pri písaní p r e d l o ž i e k s, so a z, zo p o d ľ a p á d o v . N a druhej strane v o v ý v i n e slovenského pravopisu p o z o r u j e m e o d k l o n od e t y m o l o g i c k é h o princípu a či h i s t o r i c k o - e t y m o l o g i c k é h o princípu. E t y m o ­ l o g i c k ý p r i n c í p opustili P r a v i d l á slovenského pravopisu z r. 1953 aj v t a k o m 8

E. P a u l í n y — J. R u ž i č k a — J. S t o l e , Slovenská gramatika, 4. vyd., Brati­ slava 1963, 89-90. J. H o r e c k ý , O hlavných princípoch slovenského pravopisu, SR 18, 1952/53, 77-81. 9

prípade, ako j e r o z d e ľ o v a n i e slov, a to v ú p l n o m protiklade k predchádza­ júcim P r a v i d l á m z r. 1940, k t o r é žiadali u p l a t ň o v a ť e t y m o l o g i c k ý princíp do d ô s l e d k o v . A k n e p r i h l i a d a m e na stav pri slabičnom princípe (pri k t o ­ rom, ako to p r i p o m í n a J. H o r e c k ý , tiež ide o f o n o l o g i c k ý princíp, „ l e b o j e tu vlastne l e n trochu z l o ž i t e j š i e z a c h y c o v a n i e v ý s l o v n o s t i " ; v t o m t o p r í ­ pade však nedošlo k n e j a k ý m z m e n á m ) , pri m o r f o l o g i c k o m a g r a m a t i c k o m princípe (pri uplatnení t ý c h t o p r i n c í p o v tiež n e j d e o podstatnejšie z m e n y ) , môžeme v c e l k u konštatovať, ž e v spisovnej slovenčine sa stále v i a c uplat­ ňuje f o n o l o g i c k ý princíp a stále v i a c ustupuje e t y m o l o g i c k ý princíp. 10

Teraz si treba v š i m n ú ť otázku, k t o r ý z u v e d e n ý c h p r i n c í p o v a d o . akej miery sa má u p l a t ň o v a ť v s l o v e n s k o m pravopise. N a p r v ý p o h ľ a d sa v e c môže zdať azda úplne jednoduchá, ale v skutočnosti to tak nie j e ; ide tu o zložitý p r o b l é m , k t o r ý si v y ž a d u j e všestranný a d ô k l a d n ý rozbor. V y j d i m e p r i t o m z funkcií pravopisu. P r a v o p i s m á d v e základné j a z y k o v é funkcie: zaznačovaciu a v y b a v o v a c i u (tretia, n e j a z y k o v á , j e s y m b o l i c k á ) . Pri zaznačovacej funkcii i d e o pisateľa j a z y k o v é h o p r e j a v u , pri v y b a v o v a cej o čitateľa ( i d e tu o d v o j i c u p o d á v a t e ľ a a p r í j e m c u j a z y k o v é h o p r e j a v u ) . Nastoluje sa tu otázka, či sa m á v i a c prihliadať k p i s a t e ľ o v i a či k č i t a t e ľ o v i j a z y k o v é h o p r e j a v u . N a z d á v a m sa, ž e treba skôr prihliadať na p o ž i a d a v k y pisateľa. P i s a t e ľ j a z y k o v é h o p r e j a v u ako „ v ý r o b c a " predstavuje a k t í v n e h o činiteľa, k ý m čitateľ sa skôr p r e j a v u j e pasívne. T o ľ a h k o z i s ť u j e m e pri p o ­ zorovaní činnosti pisateľa a čitateľa. A n i m e n e j z b e h l é m u p o u ž í v a t e ľ o v i jazyka ( m e n e j z b e h l é m u v p r a v o p i s e ) nerobí nejaké ťažkosti čítanie a k ý c h ­ koľvek j a z y k o v ý c h p r e j a v o v . B e r i e ich ako h o t o v é p r o d u k t y s p r e d p o k l a ­ dom, ž e sa v nich p r a v o p i s p o u ž í v a správne v z h o d e s príslušnými pouč­ kami, k t o r é sám p r í p a d n e ani dôkladne neovláda. Z a t o pisateľ musí v y n a ­ ložiť väčšiu námahu, musí sa d ô k l a d n e sústrediť, v y u ž í v a ť v š e t k y s v o j e znalosti, a aj tak m u to neraz nestačí, siaha preto p o príručkách, alebo sa informuje u zbehlejších p o u ž í v a t e ľ o v j a z y k a a podobne. U k a z u j e sa, ž e pri úvahách o p r a v o p i s e treba v i a c prihliadať na j e h o zaznačovaciu funkciu. 11

12

Z d ô r a z n e n i e z a z n a č o v a c e j funkcie nás p r i a m o v e d i e k p o ž i a d a v k e , a b y v dnešnom p r a v o p i s e b o l o len to, čo skutočne existuje v d n e š-

10

Pozri J. R u ž i č k a , Rozdeľovanie slov v slovenčine, SR 12, 1946, 224—239. Pozri E. P a u l í n y , Čomu slúži pravopis?; publikované v brožúre E. P a u l i n y h o — J. H o r e c k é h o O reforme slovenského pravopisu, Bratislava 1948, 7. Pórov. P. S g a l l — P. N o v á k , K racionalizácii českého pravopisu, Slovo a slo­ vesnosť 25, 1964, 129: „ . . . otázka, který z obou základních princípu (hledisko píšícího, a tedy zŕetel k obtížím spojeným s aktivním osvojením pravopisu, nebo hledisko čtenáŕe a zŕetel k vybavovací funkci) má být hlavním, se sama o sobé zevrubné nezkoumá. K tomu by bylo treba zjistit, do jaké míry by skutečné dúslednéjší pŕihlížení k jednomu z téchto hledisek znamenalo vážne ohrožení funkce pravopisu dané hlediskem druhým." 11

12

13

n o m, terajšom jazyku ( v jeho hovorenej podobe). Používateľ jazyka j e v nespornej v ý h o d e , ak sa pri pravopise m ô ž e o p i e r a ť o s v o j e j a z y k o v é v e d o m i e , o existujúci systém j a z y k a , a nemusí si o s v o j o v a ť pravopis, k t o r ý vlastne v istých prípadoch odráža stav j a z y k a v minulosti. P r i t o m j e d ô l e ­ žitá n i e l e n korešpondencia m e d z i p r a v o p i s o m ( d n e š n ý m p r a v o p i s o m ) a j a ­ z y k o m ( d n e š n ý m j a z y k o m ) , ale aj charakter t e j t o korešpondencie; táto korešpondencia m á b y ť p o m e r n e jednoduchá. T ú t o m y š l i e n k u v y s l o v u j e J. V a c h e k t ý m i t o s l o v a m i : „ P s a n á n o r m a j e snadno osvojitelná, jestliže k o r e s p o n d e n c e , j e ž j i spojují s j í o d p o v í d a j í c í n o r m o u m l u v e n o u , jsou p o m e r n é jednoduché, a j e nesnadno osvojitelná, jestliže se t y t o korespon­ d e n c e stanou príliš s l o ž i t ý m i . " 1 4

A k z t ý c h t o hľadísk hodnotíme j e d n o t l i v é p r i n c í p y v našom pravopise, p o t o m j e na p r v ý pohľad z r e j m é , ž e v našom p r a v o p i s n o m s y s t é m e sa n e m á u p l a t ň o v a ť e t y m o l o g i c k ý princíp, p r e t o ž e v t a k o m t o prípade n i e j e splnená základná požiadavka, a b y v dnešnom p r a v o p i s e b o l o len to, čo j e v d n e š n o m j a z y k u . M o ž n o naďalej počítať len s p r i n c í p o m f o n o l o g i c k ý m , m o r f o l o g i c k ý m , slabičným a g r a m a t i c k ý m , p o m o c o u k t o r ý c h b u d e dnešný p r a v o p i s v y j a d r o v a ť dnešný stav j a z y k a . P r i t o m aj t i e t o p r i n c í p y treba n a v z á j o m diferencovať. Z á k l a d n ý m j e tu princíp f o n o l o g i c k ý , k t o r ý sa d o ­ p ĺ ň a p r i n c í p o m m o r f o l o g i c k ý m . S l a b i č n ý princíp, ako sme už u v i e d l i , p r e d ­ s t a v u j e vlastne akýsi variant princípu f o n o l o g i c k é h o . S o h ľ a d o m na pisa­ t e ľ a j e p o t r e b n ý pravopis, v k t o r o m sa v m a x i m á l n e m o ž n e j m i e r e uplat­ ň u j e f o n o l o g i c k ý princíp, pravda, nie na úkor m o r f o l o g i c k é h o princípu v p r í p a d e označovania z n e l ý c h a n e z n e l ý c h spoluhlások alebo pri n i e k t o r ý c h i n ý c h j a v o c h na hraniciach m o r f é m , napr. Lehota — lehotský, svet — svet­ ský ( v y s l o v u j e sa ľehockí, sveckí). G r a m a t i c k ý princíp j e p o m e r n e náročný, p r e t o ž e v y ž a d u j e dobrú znalosť g r a m a t i c k e j s t a v b y j a z y k a . P r e t o b y sa j a v i l o ú č e l n ý m nahradiť v n i e k t o r ý c h k o n k r é t n y c h prípadoch aj tento p r i n c í p i n ý m princípom, napr. pri písaní p r í d a v n ý c h m i e n . H l a v n é ťažkosti nášho pravopisu spočívajú p o d ľ a našej m i e n k y v t o m , že sa dosial v našom pravopise u d r ž i a v a v n i e k t o r ý c h prípadoch e t y m o l o g i c k ý p r i n c í p . P r i t o m v ý v i n nášho pravopisu, k t o r ý sme už podali, z r e t e ľ n e ukazuje, ž e ďalšie zlepšenie dnešného p r a v o p i s u sa dosiahne len l i k v i d o ­ v a n í m alebo aspoň o b m e d z e n í m e t y m o l o g i c k é h o princípu. P o d í v a j m e sa teraz na j e d n o t l i v é k o n k r é t n e prípady, a b y sme v i d e l i , k t o r é z m e n y v našom p r a v o p i s e b y b o l o p o t r e b n é uskutočniť. S p o m í n a l i sme, ž e p r e d p o n y s-, z-, zo- p í š e m e teraz p o d ľ a dnešnej spi1 3

Pozri E. J ó n a , Poznámky k návrhom na reformu slovenského pravopisu, SR 12. 1946, 48. J. V a c h e k, K obecným otázkam pravopisu a psané normy jazyka, Slovo a slo­ vesnosť 25, 1964, 125. 1 4

sovnej v ý s l o v n o s t i . U p l a t ň u j e sa tu teda f o n o l o g i c k ý princíp. Sú tu však niektoré osobitné p r í p a d y , v k t o r ý c h p r a v o p i s n e z o d p o v e d á dnešnej v ý ­ slovnosti. Je neúčelné písať naďalej s- v slovách sbor, sborový, sborovňa, sbormajster, sborník, sväz a sjazd. P r a v i d l á slovenského pravopisu z r. 1953 (tak aj v y d a n i a z r. 1957 a 1962) ešte u v á d z a l i , ž e v ý s l o v n o s ť s l o v sjazd a sväz nie j e ustálená. Pripúšťala sa tu v ý s l o v n o s ť sjazdu i zjazdu, sväzu i zväzu. P r e z a c h o v a n i e kontinuity sa tu ponechal starší spôsob písa­ nia. N o v š i e P r a v i d l á z r. 1963 (4. v y d . , r o v n a k o aj 5. v y d . z r. 1964) uzná­ vajú za ortoepickú už iba v ý s l o v n o s ť zjazdu, zväzu (resp. zvezu). V zhode s v ý s l o v n o s ť o u — r o v n a k o ako v i n ý c h prípadoch — m a l i b y sme tieto slová písať so z a č i a t o č n ý m z. Písanie so s- namiesto z- b y totiž stále v i e d l o k c h y b ­ nej v ý s l o v n o s t i sjazd, sväz (so s). A l e aj v s l o v e sbor a v j e h o o d v o d e n i n á c h sa žiada písať z- namiesto s- p o d ľ a v ý s l o v n o s t i . 15

Potrebné b u d e dôslednejšie riešiť aj otázku v z ť a h u pravopisu a v ý s l o v ­ nosti n i e k t o r ý c h cudzích slov. M y s l í m e tu nielen na p r í p a d y t y p u atmo­ sférický, o k t o r ý c h sme písali v osobitnom č l á n k u , ale napr. aj na slová typu filozofia. 16

17

Osobitná situácia j e pri písaní y a i. H l a v n á ťažkosť spočíva tu v tom, ž e sa tu uplatňujú v š e t k y p r a v o p i s n é p r i n c í p y : e t y m o l o g i c k ý ( p ó r o v . napr. písanie s l o v mys, myš, ale misa, striga), f o n o l o g i c k ý a slabičný princíp (napr. cit, čistý a ď a l e j písanie di, ti, ni, li na označenie v ý s l o v n o s t i di, ti, ňi, ľi a písanie dy, ty, ny, ly na o z n a č e n i e v ý s l o v n o s t i t v r d é h o d, t, n, l pred i (napr. kost — kosti, hrad — hrady) a s n í m s p o j e n ý m o r f o l o g i c k ý p r i n c í p (kosti, r o v n a k o aj stepi, zmesi, osi; hrady, ženy, r o v n a k o aj duby, pojmy, ruky, lampy a p o d o b n e ) , g r a m a t i c k ý princíp (napr. r o z l i š o v a n i e t v a r o v nom. sg. a nom. pl. dobrý — dobrí). V z h ľ a d o m na u p l a t ň o v a n i e v š e t k ý c h t ý c h t o princípov j e len p r i b l i ž n é p r a v i d l o , p o d ľ a k t o r é h o po t v r d ý c h spoluhláskach píšeme t v r d é y ( p ó r o v , však mnohí, k d e p í š e m e í p o d ľ a g r a m a t i c k é h o p r i n ­ cípu na rozlíšenie od tvaru n o m . sg. mnohý, alebo strigin, kde ide o uplatne­ nie m o r f o l o g i c k é h o princípu, z v i a z a n é h o s p r i n c í p o m slabičným, t. j . susedin a podľa toho aj strigin) a p o m ä k k ý c h spoluhláskach m ä k k é i ( p ó r o v . napr. písanie slova kecy v nom. pl. podľa m o r f o l o g i c k é h o princípu v zhode s p í -

15

Pozri L. D v o n č , K otázke písania predpôn s-, z-, SR 27, 1962, 353—360. Pozri L. D v o n č , Atmosferický, či atmosférický?, SR 29, 1964, 33—38. V jazykovej praxi sa tu totiž často stretávame s písaním filozofia, ktoré svedčí o výslovnosti tohto slova s dlhým ó. Napr. Obraz krajiny, spôsob života rôznych ná­ rodov ma presviedča, že ich životná filozofia je celkom konkrétna. (Kultúrny život 1956) — Študoval prírodné vedy a na Komenského univerzite v Bratislave filo­ zofiu. (Sloboda Í957) — Veľmi aktuálna je ďalšia jeho štúdia „Dialektika spoločen­ ského vývinu" ako aj štúdia o „Filozofii v dejinách zápasov", (tamže) — Technika, filozofia, byty. (Technické noviny 1957) — Filozofia. (Bibliografický sborník 1960) — Faktom zostáva, že bájka má svoju filozofiu. (Smena 1962) 16

17

saním t v a r o v hrady, duby a pod.). J e d n o t l i v é p r i n c í p y sa preplietajú na­ v z á j o m , a p r e t o j e tu ť a ž k é podať riešenie, k t o r é b y z n a m e n a l o z l e p š e n i e doterajšieho stavu, p r i č o m b y sa však nejako podstatnejšie n e m e n i l d o ­ terajší o p t i c k ý o b r a z slov. Dôsledná aplikácia f o n o l o g i c k é h o princípu b y v t o m t o prípade v i e d l a k písaniu j e d n e j g r a f é m y pre f o n é m u i, t. j . g r a f é m y i. A p l i k o v a n i e tohto p r i n c í p u p r i g r a f i c k o m zachytení f o n é m y i sa neraz o d m i e t a p o u k a z o m na to, ž e b y sa t ý m značne narušil p ô v o d n ý o b r a z slova. A l e tento a r g u m e n t m o ž n o l a h k o v y v r á t i ť , ak sa p o z r i e m e na p r a v o p i s n ý a g r a m a t i c k ý v ý v i n t a k ý c h s l o v cudzieho p ô v o d u v slovenčine, ako sú napr. slová fyzika, fyzik, fyziológia a pod. V slove physica sme prepísali ph na f, s na z a c na k. T a k aj v s l o v e physicus, p r i č o m n a d t o tu ešte k o n c o v é -us odpadlo, č í m s m e dostali podobu fyzik. P o d o b n e sa z m e n i l o p ô v o d n é physiologia na fyzio­ lógia. T a k ý c h t o p r í p a d o v j e v našom j a z y k u v e ľ m i v e ľ a . Skutočnosť, ž e j e tu r o z d i e l (a neraz dosť z n a č n ý ) m e d z i p ô v o d n ý m a d n e š n ý m o b r a z o m slova, nepôsobí pri písaní nejaké ťažkosti. O m n o h o vážnejšia j e iná námietka, ktorá sa v y s l o v u j e v súvislosti s p o ­ ž i a d a v k o u uplatniť aj pri písaní f o n é m y i f o n o l o g i c k ý princíp. S písaním m ä k k é h o i súvisí o z n a č o v a n i e predchádzajúceho ď, t, ň, ľ p o m o c o u m ä k čeňa (doterajšie di, ti, ni, li b y sme museli prepísať na ďi, ti, ňi, ľi). P r á v e o b a v a pred z v ý š e n ý m p o č t o m m ä k č e ň o v pôsobí ako najväčšia prekážka pri úspešnom v y r i e š e n í t e j t o o t á z k y . A k b y sa m a l o písať len j e d n o i, b o l o b y p o t r e b n é z n o v u dôkladne preskúmať ťažkosti spojené s r o z m n o ž e n í m počtu m ä k č e ň o v pri ď, t, ň, T j e d n a k pri písaní, najmä v školskej praxi, j e d n a k v tlači, kde ide o otázku o p o t r e b o v á v a n i a t y p o v s m ä k č e ň m i , odpadávania m ä k č e ň o v pri tlači väčších nákladov. Je tu aj ďalší m o m e n t , k t o r ý robí ťažkosti pri prepísaní doterajšieho di, ti, ni, li na ďi, ti, ňi, ľi. I d e totiž o otázku v ý s l o v n o s t i písaného li (a aj le, lia, lie, liu). P r a v i d l á s l o v e n s k é h o p r a v o p i s u žiadajú v t ý c h t o prípadoch v y s l o v o v a ť p r e d i a e m ä k k é ľ. V b e ž ­ n e j j a z y k o v e j p r a x i sa tu v š a k v e ľ m i často v y s l o v u j e I. A n i stanovisko j a ­ z y k o v e d c o v k otázke v ý s l o v n o s t i Z pred i, e nie j e j e d n o t n é . N e j d e p r i t o m l e n o v p l y v písanej p o d o b y j a z y k a , ale o širší j a v zániku m ä k k é h o ľ v slo18

1 8

Pozri naposledy Š. P e c i a r , Niektoré problémy jazykovej kultúry v súčasnosti, Jazykovedné štúdie VII, 1963, 14—15 (prednesené na konferencii o vývinových tenden­ ciách dnešnej spisovnej slovenčiny a o problémoch jazykovej kultúry na Slovensku, usporiadanej r. 1962) a ďalej diskusné príspevky V. U h l á r a (45—46) a E. P a u ­ l i n y h o (49) ako aj záver g. P e c i a r a (50). Najnovšie sa tejto otázky do­ týka J. L i š k a v článku O niektorých problémoch slovenskej spisovnej výslov­ nosti, SR 29, 1964, 203. Podlá autora „pri príprave budúcich Pravidiel slovenskej spi­ sovnej výslovnosti budeme sa musieť vážne zaoberať otázkou, či výslovnosť le, li sa nepripustí ako variant popri ľe, Ti, alebo či dokonca sa nemá kodifikovať len vý­ slovnosť le, li (so stredným Z)". Tento záver robí po konštatácii, že výslovnosť le, li je v dnešnej spisovnej výslovnosti veľmi častá.

19

v e n č i n e . Z dejín nášho pravopisu j e z n á m y návrh, že b y sa m ä k k é F v postavení p r e d i (aj e) nepísalo, čím b y sa počet m ä k č e ň o v znížil. T á t o otázka b y sa t i e ž m a l a z n o v u prediskutovať v súvise s otázkou písania y a i v našom pravopise. Dôsledná aplikácia f o n o l o g i c k é h o princípu naráža teda na v e ľ k é p r e ­ kážky. Otázka písania i, y sa však dá riešiť aj inak. P r i takomto riešení išlo by o rozšírenie platnosti slabičného princípu ( k t o r ý tiež vlastne predstavuje fonologický p r i n c í p ) aj na cudzie slová. M o h l i b y s m e písať di, ti, ni, li na označenie v ý s l o v n o s t i ďi, ti, ňi, ľi a dy, ty, ny, ly na označenie v ý s l o v n o s t i di, ti, ni, li (t. j . d, í, n, Z p r e d f o n é m o u i) dôsledne v o v š e t k ý c h , nielen d o ­ mácich slovách. P r a v d a , r o v n a k o ako dnes, b y sme y a i písali aj po i n ý c h spoluhláskach, ak b y išlo o tú istú m o r f é m u , napr. hrad — hrady, podobne aj duby, žena — ženy, r o v n a k o ruky, kosť — kosti, r o v n a k o aj stepi atď. S aplikáciou tohto slabičného princípu j e teda spojená aj aplikácia m o r f o ­ logického princípu. T a k ý t o spôsob písania j e z n á m y a k o t z v . J o k l o v ná­ v r h . T e n t o n á v r h však m á sotva nádej na uplatnenie, p r e t o ž e b y v i e d o l k m n o h ý m z m e n á m pri písaní cudzích slov. Je konečne m o ž n é u v a ž o v a ť len o o b m e d z e n o m zrušení y p o g, k, h, ch a o b o j a k ý c h spoluhláskach v predponách a v k o r e ň o c h slov (vypísat, kývať, byt, umyt a t ď . ) . T o b y viedlo k značnému zlepšeniu doterajšieho stavu. 20

P r a v d a , sú m o ž n é aj iné spôsoby riešenia o t á z k y písania y a i v spisovnej slovenčine. Chceli b y s m e zdôrazniť len j e d n o : istý k r o k v p r e d b u d e p r e d ­ stavovať a k é k o ľ v e k riešenie, ktoré bude znamenať nejaké o b m e d z e n i e e t y ­ m o l o g i c k é h o princípu pri písaní y a i. Je tiež d ô l e ž i t é , a b y sa z m e n a n e t ý ­ kala len j e d n o t l i v ý c h , i z o l o v a n ý c h p r í p a d o v . T a k é t o z m e n y v j e d n o t l i v ý c h , ojedinelých, n e s y s t é m o v ý c h prípadoch v e d ú v l a s t n e len k rozkolísavaniu pravopisu, ako to už v diskusii p r e d v y d a n í m P r a v i d i e l z r. 1953 p r i p o m e ­ nul V . U h 1 á r . 21

P r i d ô s l e d n o m uplatnení f o n o l o g i c k é h o princípu museli b y sme o z n a č o ­ vať aj ď, t, ň, ľ p r e d e p o m o c o u mäkčeňa. T u sa stretávame s p o d o b n ý m i ťažkosťami, o a k ý c h sme už h o v o r i l i v súvislosti s n á v r h o m na označo­ vanie f o n é m y i p o m o c o u j e d n e j g r a f é m y . V s l o v e n s k o m p r a v o p i s e sú sporné aj n i e k t o r é ďalšie o t á z k y . P a t r í sem napr. otázka písania v e ľ k ý c h a m a l ý c h písmen v o v l a s t n ý c h menách. T e j t o otázke som sa v e n o v a l v o v i a c e r ý c h štúdiách, kde som sa pokúsil ukázať,

a

Pozri E. P a u l í n y , Vývin skupín ď, t, ň, ľ + e, i v slovenčine, Jazykovedný sborník 5, 1951, 150 („v strednej slovenčine Z" rapídne zaniká"). Pozri J. H o r e c k ý , Rozbor jednotlivých problémov; v citovanej brožúrke O reforme slovenského pravopisu, 42. V. U h 1 á r, Diskutujeme o návrhu Pravidiel slovenského pravopisu, Učiteľské noviny 2, 1952, č. 46, str. 8. 2 0

2 1

2 2

ž e tu b u d e p o t r e b n é uskutočniť niektoré z m e n y . P r o b l e m a t i c k é j e ďalej písanie n i e k t o r ý c h p r í s l o v k o v ý c h v ý r a z o v ; otázku písania p r í s l o v k o v ý c h v ý r a z o v p o d r o b n e rozobral S. P e c i a r . V b e ž n e j j a z y k o v e j p r a x i sú ď a l e j ťažkosti pri písaní a či nepísaní čiarky pri t z v . tesnom prívlastku. A j t i e t o o t á z k y b u d e treba z n o v u riešiť. 23

S p o d o b n ý m i problémami, o k t o r ý c h sme tu stručne h o v o r i l i , s t r e t á v a m e sa n i e l e n v slovenskom, ale aj v českom p r a v o p i s e . Je žiadúce, a b y sa p r í ­ padné ú p r a v y uskutočnili z á r o v e ň v oboch j a z y k o c h p o d ľ a r o v n a k ý c h zásad. S t á l e sa prehlbujúca spolupráca oboch našich n á r o d o v , či už na úseku p o l i t i c k o m , hospodárskom alebo kultúrnom, s nástojčivosťou k l a d i e p o ­ žiadavku, a b y sa pravopisné sústavy českého a slovenského j a z y k a z b y ­ točne n a v z á j o m neodlišovali. V n i e k t o r ý c h prípadoch j e s t v u j ú c e l k o m z b y t o č n é r o z d i e l y m e d z i s l o v e n s k ý m a č e s k ý m p r a v o p i s o m . T ý k a sa to napr. písania v e ľ k ý c h písmen v o v l a s t n ý c h menách alebo r o z d e ľ o v a n i a s l o v na konci r i a d k o v . J e d n o t n ý spôsob písania v t a k ý c h t o prípadoch v oboch našich j a z y k o c h j e p o t r e b n ý najmä preto, l e b o stále väčší počet príslušníkov slovenského národa j e k o n z u m e n t o m českej l i t e r a t ú r y a opačne. Je to potrebné aj preto, ž e sa dnes početné slovenské práce sádžu v českých tlačiarňach a české práce v s l o v e n s k ý c h (napr. celoštátny Č e s k o ­ s l o v e n s k ý t e r m i n o l o g i c k ý časopis, v k t o r o m sú v k a ž d o m čísle české a slo­ v e n s k é p r í s p e v k y , v y c h á d z a na S l o v e n s k u v B r a t i s l a v e ) . T u dochádza k z b y ­ t o č n ý m korektúram len preto, l e b o sadzači a k o r e k t o r i si takéto drobné rozdiely v ž d y neuvedomujú. V súvise s otázkou ďalšej ú p r a v y nášho p r a v o p i s u treba z n o v u p r e ­ skúmať, či b y takáto ú p r a v a n e v i e d l a k znehodnoteniu doterajšej litera­ túry. Je isté, ž e životnosť dnešných kníh j e n e p o m e r n e kratšia, ako bola životnosť kníh v minulosti. M á m e tu na m y s l i p r e d o v š e t k ý m v e d e c k ú a technickú literatúru, ktorá dnes po n i e k o ľ k ý c h rokoch úplne zastaráva a stáva sa nanajvýš p r e d m e t o m štúdia t ý c h o d b o r n í k o v , ktorí sa zaoberajú históriou danej otázky. R ý c h l o zastaráva napr. aj detská literatúra, či už pre neaktuálnosť n i e k t o r ý c h kníh alebo p r e nedostatočné g r a f i c k é a u m e ­ lecké v y s t r o j e n i e . U č e b n i c e p r e základné a stredné odborné školy sa dnes musia z n o v u v y d á v a ť p r a k t i c k y t a k m e r k a ž d ý rok alebo k a ž d ý d r u h ý rok 2 2

Pozri L. D v o n č , K problematike vlastných mien, SR 23, 1958, 137—143; Zásady písania veľkých písmen vo vlastných menách, tamže, 222—229; Písanie veľkých písmen vo vlastných menách so zhodným adjektívnym prívlastkom, tamže, 348—361; K otázke vlastných mien typu ulica Partizánov, SR 25, 1960, 296—301; Písanie vlastných mien typu ulica Partizánov, SR 26, 1961, 299—309; K otázke písania názvov ministerstiev, SR 29, 1964, 219-224; K otázke niektorých názvov výrobkov, SON 8, 1960, 244-249. Pozri S. P e c i a r , Ako písat príslovkové výrazy, SR 23, 1958, 207—222. V ruštine preberá obdobné prípady M. V. P a n o v v čl. Ob usoveršenstvovanii russkoj orto­ grafii, Voprosy jazykoznanija 12, 1963, č. 2, str. 81 n. 2 3

v dôsledku n o v š i e h o v e d e c k é h o a technického pokroku, r o z l i č n ý c h p o l i ­ tických z m i e n v o s v e t e (to platí napr. pre učebnice zemepisu alebo d e j e ­ pisu), v dôsledku v ý v i n u n á z o r o v na našu minulosť, literatúru atď. Z d á sa, že z tohto hľadiska j e dnes p r i a z n i v e j š i a situácia pre väčšiu ú p r a v u nášho pravopisu, než to b o l o v minulosti. T u b y b o l o p o t r e b n é počuť hlas p r a c o v ­ níkov knižníc, p r a c o v n í k o v v y d a v a t e ľ s t i e v a tlačiarní a v š e t k ý c h ostatných, ktorí majú do činenia s v y d á v a n í m kníh a časopisov a s ich ď a l š í m i osudmi. Z á v e r : P r i p r a v o p i s e j e dôležitejšia zaznačovacia funkcia

(vybavovacia

funkcia pravopisu sa n á m j a v í ako m e n e j závažná, hoci ani j e j v ý z n a m n e ­ slobodno p o d c e ň o v a ť ) . Z tohto hľadiska j e potrebné, a b y v dnešnom p r a v o ­ pise b o l o l e n to, čo skutočne existuje v dnešnom j a z y k u (lebo l e n tak sa môže pisateľ j a z y k a u p l a t ň o v a ť a k t í v n e a t v o r i v o ) . So z r e t e ľ o m na p o v a h u nášho písma (ide o h l á s k o v é písmo, p r e t o ž e sa zaznačujú j e d n o t l i v é hlásky, fonémy v poradí, v a k o m sa za sebou v prúde reči v y s l o v u j ú ) a štruktúru nášho j a z y k a ( i d e o f l e k t í v n y t y p j a z y k a s p o č e t n ý m i t v a r o v ý m i o b m e n a m i j e d n o t l i v ý c h s l o v ) m o ž n o dnešný j a z y k najvhodnejšie z a c h y t i ť p o m o c o u tzv. f o n o l o g i c k é h o a m o r f o l o g i c k é h o princípu. Z úsporných d ô v o d o v m o ž n o využiť t z v . slabičný princíp, k t o r ý v istom z m y s l e predstavuje druh f o n o ­ logického princípu (slabičný p r i n c í p j e v ý h o d n ý najmä preto, že-sa v p o ­ četných prípadoch nemusia písať m ä k č e n e ) . M o ž n o u v a ž o v a ť o j e h o p r í ­ padnom dôslednejšom v y u ž i t í ( n i e l e n pri domácich, ale aj pri cudzích slo­ vách). G r a m a t i c k ý p r i n c í p v z h ľ a d o m na svoju p o v a h u j e p o m e r n e náročný (predpokladá hlbšiu znalosť g r a m a t i c k e j s t a v b y nášho j a z y k a ) , a p r e t o j e účelnejšie t e n t o p r i n c í p p r i v e ľ m i neuplatňovať, ba dokonca v n i e k t o r ý c h konkrétnych prípadoch 1K> skôr nahradiť i n ý m z u v e d e n ý c h princípov nášho pravopisu.

základných

Etymologický princíp j e potrebné

z nášho

pravopisu odstrániť, p r e t o ž e n e z o d p o v e d á u v e d e n e j základnej p o ž i a d a v k e kladenej

na

pravopis;

túto

požiadavku

potvrdzuje

nášho pravopisu, v k t o r o m zaiste nie náhodou odstránil

už

v početných

prípadoch.

aj

samotný

vývin

sa e t y m o l o g i c k ý p r i n c í p

V jednotlivých konkrétnych

prí­

padoch m o ž n o doterajšie ťažkosti riešiť v i a c e r ý m i spôsobmi, z k t o r ý c h každý m á isté v ý h o d y , ale aj isté n e v ý h o d y v p o r o v n a n í s

doterajším

stavom. Je n a n a j v ý š potrebné, a b y sa každá sporná otázka o s v e t l i l a z o všetkých strán a a b y sa uskutočnila príslušná z m e n a až p o d ô k l a d n o m r o z ­ bore a n á l e ž i t o m z h o d n o t e n í k l a d n ý c h aj z á p o r n ý c h stránok n a v r h o v a n ý c h riešení.

JAZYK V DIEVČENSKOM ROMÁNE

Jozef

JEDINÁ

Mistrík

Súčasná p r ó z a obohacuje u m e l e c k ý štýl o m n o h o n o v ý c h t v á r n y c h p r o s t r i e d k o v . H ľ a d a j ú sa n o v é cesty najmä na z o b r a z o v a n i e v n ú t o r n é h o ž i v o t a postáv. E v i d e n t n ý j e r o z m a c h v oblasti k o m p o z í c i e , o niečo s k r o m ­ nejšie sa v y u ž í v a j ú j a z y k o v é t v á r n e prostriedky. Z dosť početnej skupiny začínajúcich autorov len menšia časť pracuje v ý r a z n e j š i e s j a z y k o m . M e d z i t ý c h , k t o r í kladú dôraz na j a z y k , patrí K l á r a Jarunková. Je pravda, ž e v p r ó z e p r e deti a m l á d e ž b y náročné k o m p o z i č n é postupy pri čítaní m o h l i prekážať, a preto v dielach s t ý m t o z a c i e l e n í m nesporne dominuje j a z y k . I n á j e v š a k otázka j e h o k v a l i t y a adekvátnosti. P r á v e tu treba v y z d v i h n ú ť J a r u n k o v e j r o z p r á v a č s k ý talent, v e d o m é a účinné v y u ž í v a n i e j a z y k a ako v ý r a z o v é h o prostriedku. U ž v detskej p r ó z e (napríklad v Hrdinskom zá­ pisníku) ukázala schopnosť p r i m e r a n é h o v ý b e r u a organizácie l e x i k á l n y c h i g r a m a t i c k ý c h prostriedkov. V r o m á n e Jediná si z tejto stránky počína ú p l n e majstrovsky. N a J a r u n k o v e j r o m á n e sa dá názorne ukázať, k o ľ k o m o ž n o s t í s p i s o v a t e ľ o v i p o s k y t u j e j a z y k , i to, ako účinne pôsobí harmónia f o r m á l n e j z l o ž k y diela s j e h o sujetom. R o m á n Jediná j e r o z p r á v a n i e študentky, ktorá dospieva a prestupuje hra­ nicu oddeľujúcu detský svet od sveta dospelých. N a hranici t ý c h t o d v o c h s v e t o v j e dievča m y š l i e n k o v o a c i t o v o neustálené, hľadajúce a o b j a v u j ú c e , p o r o v n á v a j ú c e a p r e k v a p u j ú c e sa. R o z p r á v a č o m j e h l a v n á postava, O ľ g a P o l o m c o v á . V r o z p r á v a n í sa m o ­ t í v y radia v c h r o n o l o g i c k o m poriadku; h o r i z o n t á l n e sa t e x t člení len v e ľ m i skromne. V e r t i k á l n e č l e n e n i e j e náročnejšie, l e b o sa bohato narába s v n ú ­ t o r n ý m m o n o l ó g o m , k t o r ý m i e s t a m i prechádza v o v n ú t o r n ý d i a l ó g : O ľ g a k l a d i e sama sebe otázky, adresuje sebe z v o l a n i a a na n e aj sama reaguje. Večer dávali v telke „Počestnú pobehlicu". Dívali sme sa so starkou, ale potom prišiel ocko. . . . pravdaže, bol bengál. N a fleku som si musela sadnúť a doháňať učivo. N a šťastie nepovedal aké, tak som sa zahĺbila do dejáku. Tá pobehlica bola veľmi krásna. A ž si dám odstrihnúť vrkoč, chcela by som mať taký účes. Sukňu mala trhácku. Som zvedavá, kedy aj mne povolí mama úzku sukňu. Eva ju má už rok. A ž dve. Kockovanú a bielu! A j štupľové opätky už nosí. V tom j e jej mamka pokrokovejšia ako moja. Naši aj nad špičkami lamentujú, že sa mi noha riadne nevyvíja. A k o ž e by sa riadne nevyvíjala, keď mám už päť a polku? Nabudúce si kúpim o pol čísla menšie, aby mi už nohy nerástli. Tá pobehlica mala najviac štvorku. A ihličky vysoké aspoň desať cm. A ako chodila! Skúsila som to pred zrkadlom, ale v papučiach to vyzeralo úboho. Obávam sa, že ani v špičkách na nízkom opätku si chôdzu nezušľachtím. N a to treba ihličky a tých sa ja pri mojich rodičoch nedožijem nikdy. A k o s tou podprsenkou. K o ľ k o ráz

som vravela mame, aby mi ju už kúpila, ale ona sa vždy smeje. Vraj načo by ti bola? Načo! N a nosenie. Každý už má, Eva dokonca dvojku a mne nechcú kúpiť ani tú mizernú nulku. Exkurzami o d d e j o v e j l í n i e sú bohaté reminiscencie na zážitky, k t o r é u O l g y zanechali najhlbšie d o j m y . V r a c a n í m deja ukazuje Jarunková, ako takéto m l a d é d i e v č a ostro rozlišuje a s p l n ý m zaujatím z v a ž u j e d o b r o a z l o , pravdu a lož, a ako sa j e j d o t ý k a neúprimnosť, bezcharakternosť a ostatné negatívne vlastnosti č l o v e k a . K o m p o z i č n e j e však základná línia pevná, takže e x k u r z y majú n i e k d e iba hodnotu r e f l e x o v . O ľ g a sa v spomienkach vracia k susedom, k t o r í v m a n ž e l s t v e a v rodine z l e žijú, „ V ž i v o t e n e k ú ­ pili deckám ani j e d n u knihu, ani j e d n u r o z p r á v k u i m n e p o v e d a l i , zločinci jedni hnusní, o d p o r n í . " V r a c i a sa často k otcovi, k matke, k „ s v o j m u " Imrovi, k s u s e d o v ý m d e ť o m , ku kamarátke, k E v e , k M a r c e l e , k s v o j e j starej matke — „ s t a r k e j " a k ostatným postavám, k t o r é v ý r a z n e j š i e zasa­ hujú do j e j ž i v o t a . No, a teraz príde zelená príšera, zelená príšerná blúza. . . Otito! Ocko, otecko, otec skazenej dcéry, ale si jej dnes povedal svoje! A n i sa mi všetko nepomestilo do mojej skazenej hlavičky. Fakt, skazenej! A j teraz myslím na chalanov, na istého chalana, a keby som ho stretla, mohli by smé sa túlať až do rána. A l e ja viem, že ho nestretnem. . . . On nemá lahký život. A l e jeho aspoň otec neuráža, keď ho nemá doma. Mama — to j e iné. Iné, ale niekedy aj to isté. Moja mama dnes prisviedčala otcovi, pridala, čo mohla, bikinky, grobianstva starkej, a čo sa týka Imra, ukázala sa najhorším zradcom, že vraj priskoro plačem kvôli mládencom. „Mládencom" povedala, nie „chalanom". Ona j e jemná. Jemná a zradná. Zradila, čo sme vedeli, len m y dve. Využila príležitosť, preskočila k otcovi a na spoločnej lodi hurá! vpred — proti vlastnému dieťaťu. Len na ňu ostro!.. . Zozimilcf sa a hmla ešte viac stíchla. Ráno budú stromy obrastené hustým bielym srieňom. K e b y som Sonku vzala zajtra do parku, svätosväte by verila, že j e to sídlo Snehovej kráľovnej. Ozaj, Sonka! K e ď nikomu nie, tak Sonke budem chýbať. Mrzí ma, že sa na mňa nahnevá, lebo jej určite nik ne­ povie, čo sa so mnou stalo a že preto nemôžem prísť. . . . T a m jedna stojí v hmle, vešia sa na chalana ako kliešť, objíma ho a bozkáva. Fuj, a nemá to viac ako štrnásť rokov. K e b y tu aspoň Marcela bola, čo by na ňu zakričala: Nonono, len ho nezjedz! alebo aj horšie, lebo Marcela je papulnatá a každý si o nej myslí, že je strieka, a ona nie je. Jarunková o d k r ý v a svet d i e v č a ť a v puberte nie autorským opisom, ale dialógom a m o n o l ó g o m . R e č O ľ g y má raz p o d o b u p r i a m e j reči, i n o k e d y podobu v n ú t o r n é h o m o n o l ó g u alebo d e n n í k o v é h o záznamu. N o v ž d y j e to prejav ú p r i m n ý , n e f a l š o v a n ý a n e š t y l i z o v a n ý . Ž a r g ó n u j e v r o m á n e v e ľ a — z diel súčasnej p r ó z y c e l k o m isto najviac — ale j e to ž a r g ó n spontánny, zladený s p o v a h o u diela a rozprávača, n i e samoúčelný. Čitateľ si ho začne uvedomovať zavčasu a sleduje ho stále, l e b o l e x i k á l n y p r v o k , a tobôž žargónový, j e v t e x t e najnápadnejší. N o pri p o z o r n o m j a z y k o v o m r o z b o r e nemôže uniknúť, že sila Jarunkovej štýlu j e v o v y u ž í v a n í syntaktických

p r v k o v , i k e ď sú ony pre čitateľa latentnejšie. O t v o r e n o s ť , úprimnosť a v n ú ­ t o r n ý boj p o s t a v y zachycuje najmä v ý b e r a organizácia syntaktických k o n ­ štrukcií. S y n t a x s l e x i k o u utvárajú h o m o g é n n u j a z y k o v ú z l o ž k u diela. P r i j a z y ­ k o v e j a n a l ý z e zisťujeme, ž e sa tu j a z y k o v é p r o s t r i e d k y v ý r a z n e členia na prostriedky h o v o r o v é h o štýlu a p r o s t r i e d k y charakterizujúce postavu. V r o ­ m á n e sú početné p r v k y , k t o r é sa použili iba preto, a b y sa m o h l a uplatniť hovorovosť, teda tá f o r m a prejavu, k d e j e č l o v e k ú p r i m n ý , bezprostredný, spontánny a p r i a m y . A s n i m i sú zladené prostriedky charakterizujúce postavu — v t o m aj prostredie a t y p pätnásťročného d i e v č a ť a v ô b e c . H o v o r o v o s ť p r e j a v u m o ž n o c h a r a k t e r i z o v a ť náchylnosťou k v o l n e j š i e m u v y j a d r o v a n i u , k stručnosti a jednoduchosti v ý r a z u , náchylnosťou k sub­ j e k t í v n e m u hodnoteniu a k expresívnosti. V š e t k y tieto vlastnosti m o ž n o aplikovať na reč J a r u n k o v e j , r e s p e k t í v e na reč j e j postáv. N e s t a v i a m e si cieľ v y č e r p á v a j ú c o e x e m p l i f i k o v a ť túto tézu. P o u k á ž e m e iba na n a j v ý r a z ­ nejšie a pre ňu najtypickejšie j a v y . Tendencia k stručnosti sa p r e j a v u j e napríklad skracovaním a u n i v e r b i záciou n á z v o v . Otca to vôbec nedojalo, podpísal mi žiacku... — Väčšina, čo sa hlásime (do dvanásťročky), sme vyznamenaní. Ja mám dokonca samé. — Kráčala ako boh, ale nie hádam kvôli ihličkám. Obuté mala nízke, obyčajné mokasíny s gumou. — Samozrejme, že som nevyskakovala po nebo od radosti, keď sme sa chystali na Železnú. — Len Eva prišla a Táňa z výtvarnej, a to práve vtedy, keď Mikuš celý šťastný plával ku mne s čajom. — I tak tu cez polročné väčšina deviatakov n e b u d e . . . — Vyzeráš na osemnást. D ô s l e d k o m spontánnosti a v o ľ n o s t i v o v y j a d r o v a n í sú časté rektifikácie, k t o r ý m i postava z n o v a zaujíma stanovisko k tomu, o č o m sa raz už v y ­ jadrila, n e r o z m y s l e n e , b e z hlbšieho uváženia. T u n e m o ž n o j e d n o z n a č n e povedať, či ide o prostriedok h o v o r o v é h o štýlu alebo o charakterizáciu postavy. A z d a o o b i d v o j e . Mama nešla hneď za otcom a ja ani neviem, či som sa tomu nepotešila. Ale nie! Vlastne — áno. — Ja mám dokonca samé. Vlastne mala som. — Nikomu by som to nepovedala ani za svet, ale jemu p o v i e m . . . A j o tom chlapcovi v obráz­ kovom časopise, ako sa mu podobaL Vlastne — o ňom nepoviem. — Predsa som len mohla poslať od Gizy odkaz. Alebo aspoň pozdrav. — Nedá sa s nikým, ale absolútne s nikým na svete porozprávať. Už ani s mládežou. Ešte tak so Sonkou a s Rudkom. S v o ľ n o s ť o u v o v y j a d r o v a n í súvisí aj p o t r e b a dodatočne pripájať k v ý ­ p o v e d i n o v é v y s v e t l e n i a . P r i a m a , n e d o m y s l e n á reakcia sa v p r i e b e h u reči ukáže ako nedostatočná a p o d á v a t e ľ sa rozhodne d o p l n i ť n o v é v y j a d r e n i e . T o r o b í J a r u n k o v á pripájaním n o v ý c h v ý p o v e d í p o m o c o u častíc t y p u totiž.

H o v o r o v ý p r e j a v j e bohatý na k o n t a k t o v é v ý r a z y , t. j . na oslovenia, uvádzacie p r v k y , spoločenské f o r m u l k y , v ý r a z y súhlasu a nesúhlasu, p o ­ núkania a iné. To by som azda chcela? Nie! Nikdy. — Počuješ ma, Olinka? Lebo ja teba ne­ počujem. — Čože trojka! T o je dobrá známka, no nie? Chochó odrazu! T o sú mi novinky! — „Kukni sa, Oli," ťahal ma Ivan nabok, „ak j e to skrz Evu, potom sa nečuduj." — „Ten tretí j e býček a volá sa Ivan." Ľudia, to bol atómový výbuch. - Počuj. Babuľa, ale tá hlava ti do rána nevyvetrá. — Neboj sa, Olinka, ten s celými haxňami domov nepríde! V reči h r d i n k y j e h o d n e e x p l e t í v , v ý p l n k o v ý c h s l o v a v ý r a z o v , k t o r ý m i si v y p o m á h a na t ý c h miestach, kde b y ináč m o h l a b y ť pauza. A ten tupec, čuduj sa, svete, viac ani nemukol. — T o môže byť náhodou celkom fajn. — Niektorým možno hej, ale mne teda nie! — Domov som náhodou šla celkom pokojná. V ý p o v e d e sa často zakončujú d ô v e t k a m i a v ý z v o v ý m i v ý r a z m i typu rozumieš?, dobre?, no!, no nie?, vieš?, čo?, a čo?, ako! . . . Expresívnosť sa v y j a d r u j e v knihe aj f o n e t i c k ý m p r e p i s o m tak, a b y j u čitateľ v n í m a l z r a k o m . I n o k e d y sa zasa zachytí p o m o c o u interpunkčných znamienok tak, ako b y to v o s v o j o m denníku na v y j a d r e n i e expresívnosti využila hrdinka románu. Samozrejme — zase Vrbina! Živo som si ju predstavila, ako k nemu beží a hlaholí: „Súúúdruh inžinier, no čóóó na to vravíííte?" — N o prosssím, jasne, že ešte ani necekla. — „Stalo sa niečo, Olôa?" „ A l e níííč..." — „ N o konečne!" po­ vedala teta Maša, keď som zamĺkla. Pod neónom, opretí o stĺp, stáli tí dvaja chalani!!! — A k o ju vezmem, keď j e môj otec proti nim?!!! — „ A l e predtým ste sa s ockom r o z p r á v a l i . . . " „Dlho pra­ cuje..." „ N i e ! " skríkla s o m . . . Prečo teraz spávaš tu?! Áno!!! prečo mi na to neodpovie?! — N a j p r v sa Bohunskovci hádali. (Oni sa riadne hádajú, nie ako naši.) — Starká sa radšej ani nedívala, ako si obúvam s i l o n k y . . . Potom začala šepkať mame, že v tých červených šatách mám vyplazené (!) hrdlo, aby mi dala šál... — K e ď som odchádzala (a bez snehoviek!), nazrela som do izby a za­ volala: Ahoj, otito! Obzvlášť v e ľ k ú f r e k v e n c i u v knihe má v ý k r i č n í k a otáznik. T o svedčí, že je v reči postáv, a teda i v reči rozprávača, v e ľ a z v o l a n í , žiadostí a otá­ zok. Tak v reči p o s t á v a k o aj v autorskej reči ráta J a r u n k o v á s intonáciou. Isté v ý p o v e d e sú z r o z u m i t e ľ n é len v t e d y , k e ď ich čitateľ v n í m a aj s i n t o ­ náciou, ktorá sa i m pripisuje. S o h ľ a d o m na intonáciu sa usporiada s l o v o ­ sled alebo sa v e t y skracujú. t

Zo Železnej sme šli na návštevu k Bohunskovcom. Tiež dobrá rodina! — A k o som sa kedysi mohla báť takého chlapca, ako j e Imro Reptiš. Vraha na chate som sa nebála a čo mi urobil! — To bola láska! K e ď som sa im narodila, otec vraj vyniesol z auta na rukách nielen mňa, ale i mamu.

T o sme naznačili iba n i e k t o r é z v y u ž í v a n ý c h p r o s t r i e d k o v patriacich do v r s t v y h o v o r o v é h o štýlu. A u t o r k a ich v y b e r á v e d o m e a pracuje

s nimi

v celom románe. H o v o r o v ý š t ý l j e v š a k iba kulisou reči dievčaťa. N a p r o s t r i e d k y h o v o r o ­ v é h o š t ý l u sa v r s t v i a j a z y k o v é p r v k y , ktoré reprezentujú mestské p r o ­ stredie — žargón, a v n ú t o r n ý ž i v o t hrdinu — študentský slang. B o l o b y ná­ silné pokúšať sa v y č l e n i ť a preberať tieto z l o ž k y zahrnuté do j a z y k a h l a v ­ nej p o s t a v y , l e b o v e ď reč stredoškoláčky O ľ g y musí b y ť silno d e t e r m i n o ­ vaná prostredím, v k t o r o m žije. O ľ g a j e s v o j í m ž a r g ó n o m a slangom bratislavská študentka, s i l á c k y m i v ý r a z m i a násilnými p r i r o v n a n i a m i d i e v č a v puberte, „ s t a r e c k ý m " m ú d r y m h o d n o t e n í m a s v o j i m i n a d á v k a m i j e č l o v e k o m o d v á ž n e kritizujúcim aj d r o b n é c h y b y a odcudzujúcim sa detskej n a i v i t e ; h y p e r b o l i z u j ú c i m i a z v e ­ l i č u j ú c i m i v ý r a z m i sa chce zaradiť m e d z i skúsených, nadbytočnosťou v ý ­ r a z o v z o žargónu a slangu p r e j a v u j e p r e b y t o č n ú e n e r g i u a m l a d í c k u v i t a ­ litu, asociatívnou stavbou n a v z á j o m tesne pripájaných v ý p o v e d í ukazuje d i e v č e n s k ú r o z p t ý l e n o s ť atď. A t o t o v š e t k o kreslí O ľ g u ako ú p r i m n ú a o t v o ­ r e n ú dušu, ktorá n e s k r ý v a s v o j e pocity, a l e o t v o r e n e dáva n a j a v o vlastné d o j m y . S p i s o v a t e ľ k a k a ž d ý v ý r a z a každú v ý p o v e ď z v á ž i tak, a b y sujetové i t v á r n e prostriedky b o l i v ž d y v súlade. P o d o b n e ako m l a d ý č l o v e k v p u b e r t e má n e p r i r o d z e n é p o h y b y tela, tak n e p r i r o d z e n é má aj v y j a d r o v a c i e prostriedky. P r e t o v r o m á n e Jediná sa funkčne p o u ž í v a t o ľ k o hranatých v ý r a z o v , h y p e r b o l i c k ý c h p r í v l a s t k o v a násilných p r i r o v n a n í . Ich j e celá banda a sú strašne srandovní. — Ona sa vie senzačne pretvarovať. Ona j e taká divná. A dutá ako kýbeľ... šepkať jej j e úplné peklo. — Bleskové som sa ohákla a už sme šli. — Myslela som na tú, čo mala na obálke božsky smutné dievča v závoji. — Jeden bol pehavý ako ventilátor a strašne srandovný. — Rudko vyzeral božsky. — Ľudia moji, ja som stuhla ako prevarený modulit. — Chalani úplne omdleli... — . . . z očí sa mu liali hektolitre slz. — Chalani boli oranžoví od závisti. — Učka si vzala k a b e l u . . . takú fialovú ako hrom. — K r o k y už vedia, ale vyzerajú pritom božsky tupo. — Marcela mi útočila na nervy s tým jej konským rehotom. — Babula j e svetoznáma tým, že všetky peniaze premárni za sladkosti. — On bláznivo rád tancuje. — Už som bola mŕtva od zimy. — Páni, skoro som umrela. — T o som počula už najmenej stotisíckrát. — P r v ý deň sa nikdy dajako príšerne nevyučuje. — Rehocú sa ako tavy. P r i nadávkach, k t o r ý m i O ľ g a hodnotí, nemá z m y s e l p r e m i e r u a t v á r i sa — i pred sebou — a k o dospelá. N a d á v k y adresuje z pozície „ d o k o n a l é h o , o b j e k t í v n e h o " a prísneho sudcu. Sama bystro spozoruje každú e x k l u z í v nosť, ale na ňu e x k l u z í v n e aj reaguje. B r i s k n é n a d á v k y najčastejšie postp o n u j e v o f o r m e v e t n é h o pričlenenia, takže v y z n i e v a j ú ako súhrnné h o d ­ notenie. N a d á v k y si v y s l ú ž i a často d o t i e r a v í a p r í k r o konajúci chlapci.

On bol naozaj smiešny s tými tráčkami a fialovým nosom. A tá holá hlava v zime. Blázon vystrelený! — On to pochopil doslova, chytil stôl a sám ho na hlave teperil cez ulicu. Siši. — Stáli pod naším balkónom a čum,eli hore. Na dobrom mieste, tupci. — „ K nám, do poľnohospodárskeho učilišťa, môžu sa pri­ hlásiť i také deti, ktorých rodičia boli členmi fašistických organizácií. T o zna­ mená deti, ktoré nemajú budúcnosť." Zmrzli sme na kosť. A k ý bol predtým rehot, tak ostalo teraz mŕtve ticho. Ťava sprostá! T y nemáš budúcnosť, ohava jedna, a nie deti. Každé decko vyrastie a niečím bude, aj k e ď . . . má neviem akých r o d i č o v . . . Na tú desnú gorilu sme sa viac ani nepozreli. — Chalani sa začali uškŕňať. Vôli! — Užiť chce, sukničkár! — Tak to ho zlákalo, frajera. — Tak mu treba, chuligánovi. — Tak si vyslúžil tú trojku, ale nič si z nej nerobí, lebo spev sa nepíše do prihlášky a vraj keď bude montovať stroje, just si sám bude spievať moravské dvojspevy. Hlupák! — Teda má po chlebe, blbec. — Teda dostali ma, chuligáni! Modernisti! — Môžete sa dať zarámovať, blbci! — Co ich mal čo urážať taký rozmaznaný tupec? — Ja som ozaj nemala v poslednom čase iné starosti, len sa šprtať na skúšku! Hlupaňa! — Ledva som prešla dva kroky, už ma podrazili, voli. Hrdinka všetkému rozumie a všetko odhadne „bezpečne správne" vopred, a tak sú v e c i a udalosti p r e ňu n a v o n o k v p r v o m m o m e n t e s a m o z r e j m é , pochopiteľné, jasné, p r i r o d z e n é . T ú t o skutočnosť dáva n a j a v o parentetickými hodnotiacimi výrazmi. Len tak mimochodom som kukla hore a s hrôzou zistila, že starká predsa len výstava na balkóne. A bez šatky, samozrejme. — Na ulici sa za nami každý obze­ ral. Pochopiteľne! — Vrkoč má čierny, prirodzene, aj ostatné vlasy, cha. — A pre­ čo sa ešte smejú. Samozrejme, chuligáni! — Ja som šla po voľačo do izby a len tak mimochodom som sa pozrela z balkóna. Jasne, stáli tam Sa a I. — Na kavia­ reň ma chce nachytať, naivný! — Teraz, keď sa všetko premlelo, začnú na mňa dávať takého bacha . . . Poznáme! — Neplačte, deti moje, až riaditeľ odíde, ja pre vás niečo vymyslím, len teraz ticho, tichučko . . . Oh, poznáme! — Oni sa o tanec nezaujímali. T o im nevyhovovalo, v tanci boli príliš ďaleko od seba. No krásne! — Karči? Ten? Panenkamária, to je jasné ako facka. Č r t y d i e v č a ť a v p u b e r t e sa v y j a d r u j ú nadsádzkami, p r u d k ý m i h y p e r bolizujúcimi v ý r a z m i , k t o r é pri v š e t k e j snahe o v ý r a z n é p o m e n o v a n i e nie sú a d e k v á t n e p r e p o m e n ú v a n ý j a v . H y p e r b o l i z u j ú c e sú najmä p r í v l a s t k y a v ý r a z y , k t o r ý m i sa d o t ý k a z l ý c h vlastností a konania ľudí. P o u ž í v a také spojenia ako hromovské divadlo, konský sa baviť, sused je ožran, v knihe sú sviňačinky, hnusné opice, v byte majú svinstvo, bát sa pekelne, íst sa pominúť od žiaľu, ísť sa rozsypať od smiechu, vyzerať božsky tupo, idiotské poznámky, konský rehot, zarazený ako autobus, blázon vystrelený, pekelne sa uškŕňať, byt na umretie, oslňujúci riďas, bláznivo rád, mŕtva od zimy, bombastický nápoj, opica nevychovaná, umierať od smiechu, polomŕtva (od strachu) prísť domov, stuhnúť na kameň, ohromne fajn, prísť na betón (isto), zdrať ako hada, najväčší? svinstvo na svete, zločinecké plány . . . A b y h o d n o t e n i e bolo čo najplastickejšie, transponuje

autorka v e t n ú v ý -

p o v e ď do súvetnej konštrukcie so v z ť a h o m o d p o r o v a c í m alebo prípustkov ý m . Zdôrazneným členom a jadrom v ý p o v e d e je veta s odporovacím významom. Ja smutné filmy zbožňujem. Nie tie smutné o vojne, ale o láske. — P r e mňa mal. Nie síce chatár, ale jeden vysokoškolák. — Nevedela som adresu. Školu na Podjavorinskej áno, ale priezvisko nie. Lenže Kleopatra je predsa iba tigrica a rozum nemá. Teda nie že by nemala nijaký, na očiach jej vidno, že rozmýšľa, ale ľudský rozum predsa len nemá. — A lacno ma len ťahá, darmo sa usilujem vyslobodiť, slučka sa síce šmýka hore po tele, . . . ale na hrdle sa zastavuje. — Celkom pravda by to síce nebola, lebo ja sa nebojím, že ma otec zabije, ale ani E v e neverím, že by to spravil jej otec. — Matička písomka Evu už vôbec netrá­ pila. Ale mňa veru hej! M l a d í c k u a dievčenskú vitalitu, n a d b y t o k energie, potrebu b y ť stále v p o h y b e , neprestajne sa zamestnávať — i k e ď často bez v e d o m é h o cieľa — v y j a d r u j e autorka nadbytočnosťou v ý r a z o v t y p u náhodou, úplne, teda, predsa ap., ktoré sa buď nesúrodo zasadzujú do v e t y alebo ako j e d n o č l e n ­ né v e t y do kontextu. V o v n ú t o r n o m m o n o l ó g u r o z p r á v a č a j e v e ľ a e x p r e s í v n y c h hodnotiacich častíc, ktoré suplujú v ý r a z y áno — nie. P o m o c o u nich O ľ g a často sama seba presviedča alebo u t v r d z u j e v správnej m i e n k e . Fakticky! Objímanie a bozkávanie neznášam. — Celkom rada som už šla do školy. Fakticky. Bez chvastania — celkom rada. — Ja som ju vtedy veľmi ľuto­ vala, ale ocko povedal, že si zvykne. A skutočne! — N i e že by ma bol držal. Nie! — A k by sa niekomu zdalo, že som kvôli skúškam zabudla na Iminka, tak to by sa teda náramne mýlil. Kdeže! — A l e keď to už príde, vždy jasne viem, či je to pre nich dôležité alebo nie. Naozaj! — Ľudia, všetko sedelo! Fakticky! Doslova! — Zrazu chalani vstali a šli na plošinu. Fakt, dochádzali sme na našu zastávku. S m u d r á c k y m i v ý r a z m i kontrastuje živosť p r e j a v u a detská naivita. H l a v n á postava sa v o s v o j o m r o z p r á v a n í ú p r i m n e obracia na čitateľa oslo­ v e n i a m i , v ý z v a m i a k o n t a k t o v ý m i v ý r a z m i t y p u Panečku, Páni, ľudia, ľudia moji, decká alebo začína v ý p o v e ď z v o l a n i a m i t y p u Máriška, Ježiško, Panenka Mária. Páni, to decko malo oči! — Ľudia, to svinstvo v byte! — Panečku, tá ma obdi­ vovala! Máriška, tak nadšene sa dívala, že jej v očiach pribudlo ešte jedno okno z tretieho poschodia. — Panenka Mária! Myslela som, že puknem od smiechu. — Ježiško, tá j e na zjedenie s tou svojou šľahačkou. — Decká, no tá bola na zje­ denie! K l á r a Jarunková zo súčasných s p i s o v a t e ľ o v jediná v e d o m e v y u ž í v a s l o ­ v o s l e d n é zaradenie uvádzacej v e t y na d y n a m i z o v a n i e p r i a m e j reči. Istú z á m e r n o s ť v t o m t o z m y s l e si m o ž n o o v e r i ť p o r o v n a n í m tohto j a v u v j e j H r d i n s k o m zápisníku a v r o m á n e Jediná. V H r d i n s k o m zápisníku m á u v á ­ dzacia v e t a len j e d i n ú funkciu: p o k r a č o v a ť v opise alebo v r o z p r á v a n í .

A preto sa k l a d i e m i m o priamej reči. V r o m á n e Jediná má aj ďalšiu funkciu: suplovať u m e l e c k ú pauzu pred v y s l o v e n í m jadra v ý p o v e d e . P r e d uvádzacou v e t o u o b y č a j n e v y p o v i e iba kontaktovú alebo v ý c h o d i s k o v ú časť, k v ý z n a ­ m o v o dôležitej časti sa dostane až po ruptúre v y v o l a n e j uvádzacou vetou. „ K u k n i sa, Oli," ťahal ma Ivan nabok, „ak je to skrz Evu, tak potom sa ne­ čuduj." — „Vieš čo," zdržala som sa silou vôle, „nekecaj a poď!" — „ A l e , " hodila som rukou, „nemám náladu." — „Vieš čo," navrhla Marcela, „zavoláme aj Ivana...". T y p pätnásťročného m e s t s k é h o ' d i e v č a ť a sa kreslí aj r ý c h l y m p l y n u t í m m y š l i e n o k . V j a z y k u sa to v y j a d r í najmä p o m o c o u m e d z i v e t n ý c h spojok, kusých, j e d n o č l e n n ý c h , p r i č l e n e n ý c h a e l i p t i c k ý c h v i e t , osamostatnenými vetnými členmi a v o l n e pripojenými vetami. Na vojne sú tiež mašiny a inakšie než civilné. Samé tryskové. A stíhačky. Aj bombardovacie. Tak to ho zlákalo, frajera! Mňa by na vojnu nedostal nik, ani keby mal desať hviezd! A j lietadlá nenávidím, keď sú vojenské. Kompletne celú vojnu. — Ale Eve som nepovedala nič. Ona j e v niektorých veciach čudná. Ako napríklad s tou mojou mamou. Zas som strašila, aby som jej nehovorila nič o Imrovi, lebo ma zavrie na päť zámkov. Ale som ju skosila, že to mama v i e a vôbec ma nezamyká! Naopak. Smeje sa. V tom j e náhodou moja mama prima. — Všetko je hnusná otrava, lebo sa nedá s nikým, ale absolútne s nikým na svete porozprávať. Už ani s mládežou. Ešte tak so Sonkou a s Rudkom. Alebo s deťmi, ktoré ešte nevedia hovoriť. Ale koľko j e takých detí? Málo. V celom našom baraku iba štyri. A v našej rodine ani jedno. M y už dieťa nebudeme mať. A vôbec. Závidím tupcovi Jožovi Bohunskému, že má aspoň tú opicu a celé dni sa s ňou rozpráva. Pravdaže si potom nerobí nič z rodičov. Je mu'fuk, či ho vlastní rodičia nenávidia. Má aspoň Combu a vie, ako naň čaká, keď ide zo školy a že ho má radšej než všetci ľudia na svete. A mňa nemá rád nik. Je mi to fuk a vykašlem sa na všetko. Ale je mi smutno, ach, tak príšerne smutno, horšie ako hrochovi, miliónkrát horšie ako Kleopatre a všetkým divým zvieratám, ktoré dobre vedia, že už nikdy v živote neujdú z klietok do tropického pralesa. t

S l o v n í k j e n a j v ý r a z n e j š í štylistický prostriedok. A j v r o m á n e Jediná upúta pozornosť azda najskôr a najviac. N i e l e n preto, ž e ide o román p r e ­ sýtený š t y l i s t i c k ý m i prostriedkami l e x i k á l n y m i , a l e najmä preto, ž e i d e o d i e l o v našej l i t e r a t ú r e doteraz najbohatšie na žargón a slang. S l o v n í k o m autorka charakterizuje prostredie i postavy. K e ď ž e r o z p r á v a č o m j e hrdinka, potom vlastne celé dielo j e napísané ž a r g ó n o m . N e u t r á l n y , n e m o t i v o v a n ý slovník (i s y n t a x ) sa tu v y s k y t u j e iba o j e d i n e l é v reči e p i z o d i c k ý c h postáv — o b y č a j n e v reči dospelých. Ž a r g ó n c h á p e m e ako s l o v n í k istej sociálnej skupiny, slang ako s l o v n í k príslušníkov istej profesie alebo istého záujmu (športovci, vojaci, študenti, umelci a p . ) . M e d z i ž a r g ó n o m a slangom nieto v ý r a z n e j hranice. A k sa Ja­ runková v o s v o j o m d i e l e usiluje v y s t i h n ú ť j a z y k dospievajúcej m l á d e ž e , potom tu i d e o žargón. P r a v d a ž e , v rámci žargónu sa v y s k y t u j ú aj s l a n g o v é

v ý r a z y , k t o r ý m i charakterizuje reč študentky. A k o ž a r g ó n o v é slová a v ý ­ r a z y tu h o d n o t í m e tie, ktoré sa n e v y s k y t u j ú v ý l u č n e v reči študentov, ale v r e č i dospievajúcej m l á d e ž e vôbec, napríklad: psina, kecy, samo (— áno), bengál, hekači, ani ň ( = ani ň z o záporu nie), zašiť (— c h y t i ť prostred­ n í c t v o m polície), ksicht, esenbák, neva ( = n e v a d í ) , vykecať, zabasnúť, loziť, valiť, zliznúť (= utrpieť), našpicovat uši (== „ n a t i a h n u ť " uši), fajn, banda, doják (= v y š e t r o v a n i e ) , oháknuť sa (— obliecť sa), šinút si, podmínovať ( = p r e k v a p i ť ) , klzko, telka, šlohnúť, bezva ( = b e z v a d n é ) , strieka, kefnút p o hlave ( = udrieť), rokáč ( — r o c k - a n d - r b l l ) , ligový, šiši, bambina ( = d i e v ­ ča), haxne ( — n o h y ) , sranda, šracka (= m l a d é d i e v č a ) , odplávať ( = odísť), naparovať sa ( = nafukovať sa), konina, šmrnc, píliť uši ( = h u n d r a ť ) , foťas, kanada ( = h r o z n é ) , päťdesiat hákov (== päťdesiat h a l i e r o v ) , šibať niekomu v hlave ( = „ p r e s k a k o v a ť " ) , dať si bacha ( = dať si záležať), cvok, zošrotovaný ( = u b i t ý ) , filmovať ( = predstierať), chuliška (= chuligánka), grand ( — g a v a l i e r ) , štartovať ( = „ z m i z n ú ť " ) , jasan ( — jasné), čao . . . Z a slangové p o k l a d á m e tie slová a v ý r a z y , k t o r é sú z oblasti študentského života^ napríklad: deják, zemák, opáčko (— o p a k o v a n i e skúšaním), šupka (stredná škola u m e l e c k é h o p r i e m y s l u — S U P ) , slonina, dvanástka ( = d v a ­ násťročná škola), matika, guľa, učka, našprtať sa, ridas, do šky (== do š k o l y ) , občianka ( = občianska v ý c h o v a ) , vysvečko, uloviť guľu ( = dostať pätorku), repec ( = r e p a r á t ) . . . O k r e m u v e d e n ý c h ž a r g o n i z m o v a s l a n g i z m o v p o u ž í v a autorka v o funkcii žargónu aj s k r a t k o v é slová (cm, ká = K č s , I = I m r o , Ša = Saňo, Banbys = Banská B y s t r i c a ) , f a m i l i á r n e v ý r a z y t y p u pocheraj, cakomprask a vela h o v o r o v ý c h slov. Slangu, ale najmä žargónu j e v r o m á n e naozaj v e l a . A l e to j e j e d e n zo z á k l a d n ý c h štylistických p r o s t r i e d k o v a toto d i e l o b y bez nich n e b o l o ú p r i m n é a p r a v d i v é . S o s t a t n ý m i j a z y k o v ý m i prostriedkami, najmä syntaktickými, i s t e m a t i c k o u stránkou j e ž a r g ó n a slang z l a d e n ý dobre. V článku nám nešlo o v y p o č í t a n i e c e l é h o i n v e n t á r a p o u ž i t ý c h j a z y k o v ý c h prostriedkov. Z á k l a d n é p r o s t r i e d k y charakterizujúce h o v o r o v o s ť p r e j a v u a povahu h l a v n e j p o s t a v y (bohatstvo t y p o v e x p r e s í v n y c h konštrukcií a v r s t v y e x p r e s í v n y c h v ý r a z o v ) sa v y s k y t u j ú b e ž n e ako p o z a d i e t ý c h n a j ­ nápadnejších, ktoré sme pre a n a l ý z u a hodnotenie j a z y k a v r o m á n e u v i e d l i . K l á r a Jarunková si na p l n e n i e svojho cieľa v t o m t o r o m á n e z v o l i l a p r i m e r a n é t v á r n e prostriedky. M á j e m n ý j a z y k o v ý cit a z m y s e l pre har­ m ó n i u v ý r a z u . Jej p r e j a v j e spontánny r o v n a k o , ako sú spontánne spôsoby r e a g o v a n i a h r d i n k y v čase j e j b ú r l i v é h o dospievania.

P A R E N T É Z A A JEJ

Jozef

ČLENENIE

Mlacek

M e d z i p o z o r u h o d n é j a z y k o v é j a v y patrí nesporne parentéza čiže v l o ž k a alebo v l o ž e n á veta. P r e neuspokojujúcu rozpracovanosť o t á z k y v l o ž k y z o syntaktického hľadiska ukazuje sa, ž e pri j e j riešení stále nám chýba uce­ lený p o h ľ a d na parentézu ako na v ý n i m o č n ý syntakticko-štylistický ( p r e h o v o r o v ý ) v ý r a z o v ý prostriedok. N a š í m c i e ľ o m b u d e aspoň čiastočne p r i ­ spieť k j e j hlbšiemu poznaniu. A k c h c e m e pristúpiť ku skúmaniu p a r e n t é z y , m u s í m e si ujasniť n i e k t o r é základné o t á z k y . P r i v š e t k ý c h doterajších hodnoteniach p a r e n t é z y a j e j p r o b l e m a t i k y sa v ž d y v y c h á d z a l o z d v o c h r o z d i e l n y c h hľadísk. P r i obsa­ h o v o m nazeraní sa r o z o b e r a l o , aké r ô z n e v ý z n a m o v é skutočnosti o b y č a j n e (alebo aj v ý n i m o č n e ) parentéza v y j a d r u j e . V ž d y sa u v á d z a l o , ž e h o v o r i a c i alebo pisateľ ňou napr. v y j a d r u j e s v o j e stanovisko k obsahu s v o j e j v ý p o ­ vede, p r i p o m í n a n e j a k ý nedostatok alebo detail, o s p r a v e d l ň u j e sa za n e ­ vhodný v ý r a z atď. Z hľadiska syntaktického ( f o r m á l n e h o ) sa t a k m e r v ž d y ostáva pri t ý c h t o konštatovaniach: 1. S y n t a k t i c k ý v z ť a h m e d z i parentézou a ostatnou v ý p o v e ď o u j e n u l o v ý . 2. P a r e n t é z a prerušuje súvislý sled inej vety. 3. O d základného t e x t u sa o d d e ľ u j e v p í s m e p o m l č k a m i alebo z á t v o r ­ kami (iba n i e k t o r é l e x i k a l i z o v a n é p a r e n t é z y sa čiarkami n e o d d e ľ u j ú od ostatného t e x t u ) a v h o v o r e n e j reči pauzami. S p o m e n u t é d v o j a k é k r i t é r i u m pri hodnotení p a r e n t é z y j e p o c h o p i t e ľ n é a v y c h á d z a z o samotnej j e j podstaty. V l o ž e n á v e t a nadobúda osobitosť týrm že v z n i k á a k o b y na hraniciach, k d e sa stretáva j a z y k ako systém (langue) s k o n k r é t n y m j a z y k o v ý m p r e j a v o m ( p a r o l e ) . V t o m t o z m y s l e chápe otázky takéhoto druhu napr. I . L e k o v , k t o r ý sa o nich v y j a d r i l t a k t o : „ . . . v sintaksise nabľudajetsia p e r e s e k a n i j e m e ž d u j a z y k o m (langue) i rečiu (pa­ role). T a k i m o b r a z o m m o ž n o objasniť riad nesistemnych j a v l e n i j , kak nap r i m e r o d n o s o s t a v n y j e , t o ľ k o i m e n n y j e ili toľko g l a g o ľ n y j e predloženija, anakoluty, ellipsisy, kontaminaciji i d r u g i j e . " P o d ľ a nášho názoru j e c e l ­ kom e v i d e n t n é , ž e do tohto radu patrí aj parentéza, i k e ď j e bližšie k o b ­ lasti parole. Ď a l e j j e z toho c e l k o m pochopiteľná aj spomenutá d v o j k o ľ a j ­ nosť pri j e j h o d n o t e n í a v y s v e t ľ o v a n í . 1

Problematika parentézy zriedkavo.

1

sa v j a z y k o v ý c h

prácach

spracúva

pomerne

I. L e k o v , Obščaja problematika sintaksisa, sborník Otázky slovanské syntaxe, Praha 1962, 35.

:i

Takmer všetky práce o vložke ostávajú ( V . Š m i 1 a u e r,'- J. R u ž i č k a, J. O r 1 o v s k ý / ' G. H o r á k ) celkovo pri uvedenom tradičnom chápaní. Lež v ja­ zykovednej literatúre možno nájsť aj niektoré také poznámky, ktoré chcú osvet-. liť parentézu aj zo syntaktického hľadiska a nehľadia na ňu ako na čosi celkom sa v y m y kajúce z roviny syntaktického členenia. Tak napr. G. Horák hovorí takto: „Vložené vety oboch príkladov skupiny 1 majú formálne i obsahovo ráz vedľajších prívlastkových viet." V tomto citáte chceme zdôrazniť slovo formálne, čo znamená syntaktický, po stránke syntaktickej. O niekoľko strán ďalej hovorí Horák o „atributívnej vložke" (prístavku). Z tohto vidno, že Horák rozširuje pojem parentézy aj na také časti výpovede, ktoré síce syntaktický s vetou alebo s jej členmi súvisia, tvoria širšie chápané syntagmy, ale prerušujú organický prúd reči. Vyslovuje to hneď na začiatku svojho článku takto: „ Z a vloženú vetu (vložku) nebudeme pokladať iba hlavné a samostatné vety, ale aj vedľajšie vety, ktoré svojím postavením prerušujú organický prúd reči." F. K o p e c n ý v o svojich Základoch české skladby zaraďuje niektoré druhy vložky k osobitným typom koordinácie, iné zas považuje za determinatívne. Upozorňuje na možnosť chápania úplne lexikalizovanej („pokleslej") parentézy vo funkcii riadneho vetného člena. V doteraz uvedených stručných poznámkach sa ukazuje celkom nový prístup k chápaniu parentézy. Ukazuje sa, že o celej, pomerne bohatej skupine viet alebo častí viet, ktoré sa v jazykových prejavoch dosť často vyskytujú, nemožno ho­ voriť ako o syntaktický neorganickej časti viet alebo súvetí. 5

0

7

8

9

A k c h c e m e z toho stanoviska riešiť otázku v l o ž k y a v l o ž e n e j v e t y , n e ­ v y h n u t n e treba v y c h á d z a ť aj z p o r o v n a n i a t a k ý c h j a v o v s parentézou, k t o r é n i e sú v e ľ m i tesne spojené s vetou, sú r e l a t í v n e samostatné, v o ľ n é , ale p r i t o m sa aj v tradičnej gramatike, presnejšie skladbe, pokladajú za o r g a n i c k é časti v e t y a l e b o súvetia; p ô j d e tu o p o r o v n a n i e p a r e n t é z y s p r í s t a v k o m , v o ľ n ý m p r í v l a s t k o m , p r e c h o d n í k o v o u väzbou, uvádzacou v e t o u pri p r i a m e j reči. Z á r o v e ň treba skúmať funkciu p a r e n t é z y a na­ p r í k l a d častíc a v e d ľ a j š í c h v i e t . P r e d o v š e t k ý m však treba v y r i e š i ť otázku delenia p a r e n t é z y na v l o ž k u a v l o ž e n ú v e t u . Z d á sa, ž e toto delenie j e mechanické, p r e v z a t é z triedenia j e d n o d u c h ý c h v i e t . N i e j e c e l k o m presné. N e p r i h l i a d a sa tu totiž na paren­ tézu ako na o s o b i t n ý g r a m a t i c k ý j a v , ale ak má parentéza f o r m u d v o j ­ člennej v e t y , hodnotí sa ako v l o ž e n á veta, ak n e m á podobu d v o j č l e n n e j v e t y , h o v o r í sa iba o v l o ž k e . T a k é t o r o z d e ľ o v a n i e p a r e n t é z y j e však n e 2

V. S m i l a u e r , Novočeská skladba. Praha 1947. Pórov.: „Parenthesí nevzniká žádný skladební vztah. Organické pásmo reči je pŕerušeno členem vycházejícím z jiné roviny. Vétšinou jde o poznámky mluvčího k obsahu nebo k forme vety" (43). J. R u ž i č k a , K rozboru vety, SR 18, 1952/53, 257—270. J. O r l o v s k ý , Slovenská syntax, Martin 1959, 163-167. G. H o r á k , Vložené vety v Timraviných poviedkach, SR 16, 1950/51, 239 n. G. H o r á k , c. m., 240. G. H o r á k , c. m., 244. G. H o r á k , c. m., 239. ' F. K o p e č n ý , Základy české skladby, Praha 1958, 260 n. 3 4

5

6

7

8

11

presné. V e ď aj v e t a b ý v a nielen dvojčlenná, ale aj jednočlenná, či už s l o ­ vesná alebo neslovesná. P . T r o s t h o v o r í t a k t o : „ S l o v o bez syntaktického v z t a h u k s l o v ú m p ŕ e d c h á z e j í c í m nebo následujícím se r o v n á v é t é . " P o d l á toho p r e v a ž n á väčšina p r í p a d o v bude patriť pod p o j e m v l o ž e n á veta, hoci c e l k o m n e v y l ú č i m e ani p o j e m v l o ž k a , ako si pri ďalšom v ý k l a d e ukážeme. N a p o k o n nás k takému chápaniu o p r á v ň u j e aj tá okolnosť, že v syntaxi sa za samostatné v e t y uznávajú napr. oslovenia a citoslovcia. P r i s t ú p m e však k riešeniu zásadnej o t á z k y pri parentéze, totiž k v y m e ­ dzeniu j e j rozsahu a obsahu. A k o s m e už v ú v o d e naznačili, o d v o l á v a j ú c sa na H o r á k a a K o p e č n é h o , n e m o ž n o sa uspokojiť s konštatovaním, ž e do p a r e n t é z y z a r a d í m e iba také časti v ý p o v e d e , k t o r é prerušujú o r g a n i c k ý sled ostatnej v e t y a majú k j e j o k o l i t ý m častiam n u l o v ý syntaktický vzťah. U v e ď m e n á r o č k y v i a c p r í k l a d o v , a b y sa n á m daný j a v v ý r a z n e ukázal. 1 0

Obzrela si ma od hlavy po päty — bohvie, čo na mne chcela vidieť — a potom, keď bola s prehliadkou hotová, spustila lorňón, ktorý jej visel okolo krku na čiernej hodvábnej šnúre. (Zúbek) — Osvietený pán chodieval vtedy častejšie do spoločnosti, lebo — ako sa vyslovil — ten blázinec mu šiel na nervy. (Zúbek) — Na tých kamenných hŕbach ozbrojení robotníci s rovno vybitými rýľmi — aby mohli lepšie ťať — žiakom, národnej stráži a mešťanom ruky stískajú a znova sľubujú nič nadarmo nehubiť a poriadne sa držať, čo veru aj na podivenie držali. (Zechenter) — I Ráztoky — hoci vždy ešte ležali Pánu Bohu za chrbtom — zmenili sa. (Urban) — Traja — ako boli — pobrali sa teda ku Koričanovi. (Urban) — A keďže jeho referáty zo súdnej siene — plné bystrých postrehov, literárneho švihu a hlbokého zmyslu pre spravodlivosť — veľmi sa páčili, v redakcii ľudu ponúkli mu miesto redaktora. (Urban) — Zosadený predseda autonómnej vlády sa urazene utiahol do kláštora jezuitov, nedával o sebe znať, Žilku s Markom odviezli — ako sa povrávalo — na Moravu a Zrubec, zrejme v strachu, aby aj jeho nestihol podobný osud — tak si aspoň myslel on — zmizol bez stopy. (Ur­ ban) — A k túto tézu prijmeme — a domnievam sa, že ju nemožno neprijať — vtedy j e nepochybné, že pri skúmaní základov jazykovej stavby nemáme mož­ nosť vyberať si ľubovolne noetický systém, podľa ktorého by sme skúmali jazy­ kovú stavbu. (Paulíny) — K e ď hodil jej vidly kostolník k nohám — škrelo ho, že jej pomohol — zobrala sa domov. (Timrava) — K ý m Zela zobrala zo stola — spoločniea utekala k robote hneď — pani poobzerala kvety na chodbe, potom zavolajúc si Zelu — snáď chcela ju udobriť — šli na jahody do záhrady. (Timrava) — Doktor — bol včera štepit drobnice deťom v dedine — povedal, že mu j e to na pečeni chyba, ale čo by doktor vedel? (Timrava) — Život vojenský — či smutný či veselý — býval podkladom k rozprávaniu, pri ktorom sa jednotlivé scény len voľne radili k sebe. (Kultúrny život) — Takto Horoň končí — a nemôže končiť inde — v neurčitej viere v prácu, v život, keď už po smrti svojej milej nemôže veriť v osobné šťastie. (Matuška) — Potom v kuchyni odbíjajú hodiny — vždy idú dopredu — a potom si mama s Jožkom štrngajú. (Ceretková-Gallová) — Niekto, bohdaj pokoja nemal, nás predsa oznámil vrchnosti. (Tajovský) — K e ď richtárovci išli do K o r e ň o v poza humná, ako na slove zostali, mnoho žien postávalo v humnách. (Kukučín) — Oblečené má pekné svetlé háby, bielu škrobovanú (ale 1 0

P. T r o s t, Subjekt a predikát, Slavica Pragensia IV, 1962, 267.

na dedine kladenú) košeľu. (Tajovský) — Je vari ešte vyšší (vypĺňa celé dvere), ešte chudší a celý akýsi nahnutý. (Chrobák) — V y ste, odpusťte, úžasný človek. (Rázus) — A ona, sprostá, všetko spravila. (Tajovský) — N e v i e m sa pred nimi, potvorami, obrániť. (Cajak) — Vždy, keď som sa sťahoval — sťahoval som sa za tých posledných dvanásť rokov mnoho ráz — vždy som písanku uložil na spodok kufra. (Mináč) Z t ý c h t o p r í p a d o v j e evidentné, ž e ide o p a r e n t é z y tradične chápané, ale z á r o v e ň p r i nich n e m o ž n o t v r d i ť , ž e syntaktický v z ť a h m e d z i parentézou a o s t a t n ý m i časťami v ý p o v e d e j e n u l o v ý . V e ď si v š i m n i m e napr. v p r v o m p r í k l a d e slovesá. V p r v e j v e t e j e obzrela si a v p a r e n t é z e j e chcela vidieť, v ďalšej v e t e chodieval a v parentéze ako sa vyslovil. O d k i a ľ j e ten n á l e ­ ž i t ý s l o v e s n ý t v a r slovesa v parentéze? T u j e z r e t e ľ n é , ž e aj m e d z i parent é z a m i nachádzame také prípady, k t o r é sú v istom s y n t a k t i c k o m v z ť a h u k h l a v n e j v ý p o v e d i . I d e tu o u r č i t ý t y p determinácie, ktorá sa n a v o n o k p r e j a v u j e zväčša g r a m a t i c k o u zhodou m e d z i n i e k t o r ý m i časťami základnej v e t y a n i e k t o r ý m i s l o v a m i v parentéze, a k o s m e t o na p r v ý c h d v o c h p r í k l a ­ d o c h ukázali. Z r e t e ľ n é j e t o aj v ďalších príkladoch. B o k o m však ostáva v e ľ k é m n o ž s t v o p r í p a d o v v l o ž e n ý c h viet, v k t o r ý c h sa naozaj žiaden g r a ­ m a t i c k ý vzťah k ostatnému k o n t e x t u n e v y j a d r u j e . T ý m sa však d o s t á v a m e k otázke v n ú t o r n é h o členenia p a r e n t é z y . A k o najprijateľnejšie sa ukazuje K o p e č n é h o delenie na d v e skupiny, ktoré s čiastočnou z m e n o u p r i j í m a m e : 1. K o o r d i n a t í v n a p a r e n t é z a . I d e o parentézu, v ktorej sa žiaden syntaktický v z ť a h ku k o n t e x t u n e v y j a d r u j e . A k o najčastejšie p r í ­ k l a d y možno uviesť myslím, zdá sa, dúfam, tuším, hádam, pravda, pravda­ že atď. 2. D e t e r m i n a t í v n a p a r e n t é z a . S e m z a h r ň u j e m e p r í p a d y toho druhu, ako s m e už u v i e d l i , teda také parentézy, pri k t o r ý c h sa aj na­ v o n o k v y j a d r u j e nejaká gramatická spojitosť s k o n t e x t o m . Z hľadiska v e t n e j platnosti p a r e n t é z y m ô ž e ísť o d v a základné t y p y : a) Vedľajšia v e t a prerušuje h l a v n ú v e t u . T a k j e t o v d e t e r m i n a t í v n e j parentéze. b ) H l a v n á v e t a prerušuje v e d ľ a j š i u . S e m patria najmä spomenuté p r í ­ p a d y , ako zdá sa, myslím, ako hovoria a pod. P r a v d a , tieto v ý r a z y väčšinou strácajú slovesnú p o v a h u a nadobúdajú charakter p r í s l o v i e k . Strata slo­ v e s n e j platnosti sa p r e j a v í t ý m , ž e sa „často n e v y s l o v u j e pred n i m i a za n i m i neukončená prestávka, takže se neoddélují č á r k o u " . A k o n á z o r n ý p r í k l a d m o ž n o uviesť stratu slovesnej platnosti napr. pri slovách vraj a reku, ktoré sa dnes už n e o d d e ľ u j ú o d ostatného kontextu, 11

D o skupiny p r í p a d o v , k d e h l a v n á v e t a prerušuje v e d ľ a j š i u vetu, m o ž n o 1 1

F. T r á v n í č e k, Mluvnice spisovné češtiny II, Skladba, Praha 1951, 752. Pórov, i na str. 732.

zaradiť aj p r í p a d y s p r i a m o u rečou, a to v t e d y , k e ď j e uvádzacia v e t a uprostred p r i a m e j reči. N a p r . : „Umelecké dielo — vraví Garaudy — môže byt veľmi čiastkovým, ba veľmi subjektívnym svedectvom o vztahu človeka k svetu v určitom období a toto svedectvo môže byt autentické a veľké." ( K u l t ú r n y ž i v o t ) V t ý c h t o pozíciách sa však musí v l o ž e n á u v á d z a ­ cia v e t a dôsledne o d d e ľ o v a ť o d p r i a m e j reči. P r o c e s postupného strácania slovesnej i v e t n e j p o v a h y a nadobúdanie vetnočlenskej platnosti nastáva v t e d y , k e ď sa tá istá alebo podobná sku­ pina s l o v v e ľ m i často opakuje v podobnej funkcii. N a s t á v a tu proces t z v . l e x i k a l i z o v a n i a p a r e n t é z y . Iba l e x i k a l i z o v a n á parentéza m ô ž e postupom času stále v i a c s p l ý v a ť s o s t a t n ý m t e x t o m a nadobúdať funkciu v e t n é h o člena ( o b y č a j n e p r í s l o v k o v é h o u r č e n i a ) . N e m o ž n o sa však d o m n i e v a ť , ž e b y sa l e x i k a l i z o v a n í m počet parentéz znižoval. P r o t i l e x i k a l i z o v a n i u pôsobí snaha h o v o r i a c e h o po a k t u a l i ­ z á c i i a t ý m sa p o č e t parentéz zas z v y š u j e . A k t u a l i z o v a n á parentéza j e syntakticko-štylistický prostriedok, k t o r ý m h o v o r i a c i alebo pisateľ v y ­ jadruje s v o j u zainteresovanosť na celej v ý p o v e d i alebo hodnotiaci postoj k nej. 12

1 3

P r i skúmaní p a r e n t é z y sa ako d ô l e ž i t ý činiteľ ukazuje slovosled. V š i m ­ nime si n i e k o ľ k o nasledujúcich p r í k l a d o v . Raz na jánske hody, spomínala mat, sa stretli pred kostolom pod lipkami. (Tatarka) — Chvíľami postával a, zdá sa, načúval. (Chrobák) — T o vám je, prosím vás, prefíkaná hlava. (Kalinčiak) — Z našej vládnej väčšiny, ako sa zdá, nebude nič. (Urban) — So starým sa dnes, ako vidím, nedá hovoriť. (Urban) Z r e t e ľ n e sa ukazuje, ž e iba s v o j í m p o s t a v e n í m nadobudla parentéza svoju osobitosť. A k totiž z m e n í m e slovosled a u v e d e n é p a r e n t é z y p o s t a v í m e na začiatok v ý p o v e d e , dostaneme súvetie, v k t o r o m sa terajšia parentéza z m e ­ nila na h l a v n ú v e t u . N a p r í k l a d : Mat spomínala, ako sa raz na jánske hody stretli pod lipkami pred kostolom. Zdá sa, že z našej vládnej väčšiny nebude nič. Ako vidím, so starým sa dnes nedá hovorit. Z d á sa, ž e p r á v e pod s i l n ý m v p l y v o m slovosledu sa aj dnes už l e x i k a l i zované p a r e n t é z y (napr. zdá sa, myslím, ako hovoria atď.) takto v y v i n u l i . P o d v p l y v o m slovosledu nastala pri nich j e d n a k z m e n a lexikálna, jednak syntaktická. Strácali svoju slovesnú p o v a h u a p r i b l i ž o v a l i sa k p r í s l o v k o v e j funkcii, z hľadiska syntaktického sa prestali hodnotiť ako h l a v n é v e t y a stali sa iba m o d á l n y m d o p l n e n í m ostatnej v ý p o v e d e . U ž na začiatku s m e sa dotkli o t á z k y používania t e r m í n o v v l o ž k a a v l o ­ žená v e t a . T e r a z , p o v y m e d z e n í s v o j h o syntaktického triedenia p a r e n t é z y 12

V českej jazykovede sa hovorí o „pokleslej" parentéze. Pórov. I. P o l d a u f , Tretí syntaktická rovina, Philologica Pragensia 87, 1963, 34-46. 13

na k o o r d i n a t í v n u a determinatívnu, m ô ž e m e spresniť tieto p o j m y . P r i k o o r d i n a t í v n e j p a r e n t é z e p o d ľ a nášho chápania i d e v ž d y o v e t n ú parentézu, o v l o ž e n ú v e t u . D e t e r m i n a t í v n u parentézu r o z d e ľ u j e m e j e d n a k na v l o ž e n é v e t y , j e d n a k na v l o ž k y . O vložku, n e v e t n ú parentézu i d e l e n v t o m prípade, k e ď j e t o d e t e r m i n a t í v n a parentéza (má istý v z ť a h k ostatnej v ý p o v e d i a n e p l a t í teda p r e ňu spomenuté T r o s t o v o v y m e d z e n i e ) a p r i t o m nemá cha­ r a k t e r jednoduchej v e t y . Z u v e d e n ý c h k r i t é r i í v y p l ý v a , že p ô j d e o p o m e r n e m a l é m n o ž s t v o p r í p a d o v , t a k ž e b y v k o n e č n o m dôsledku bolo m o ž n é v y ­ lúčiť ich a o b i d v a t e r m í n y — v l o ž k a i v l o ž e n á v e t a — p o u ž í v a ť n e d i f e r e n ­ c o v a n é ako s y n o n y m á . H n e ď v ú v o d e sme spomenuli, ž e i k e ď ide pri parentéze o zásah do prúdu v e t y z inej r o v i n y , treba j u dávať do súvislosti s n i e k t o r ý m i s y n t a k t i c k ý m i j a v m i . M á m e tu na m y s l i tie, k t o r é síce s ostatnou v e t o u o r g a n i c k y súvisia, a l e z á r o v e ň prerušujú súvislý sled základnej v ý p o v e d e , a t ý m sa p r i b l i ­ žujú k parentéze. V e n u j m e i m postupne pozornosť. N a j p r v v e d ľ a j š i e v e t y , k t o r é sú v l o ž e n é d o r á m c a h l a v n e j v e t y . 1 4

Muž, ktorého som pred chvíľou pozdravil, je môj vedúci, (úzus) — A l e prečo si Prozreteľnosť vyvolila za svojho prostredníka záclonu, ktorá je notabene dávno spálená, to j e nejasné . . . (Jašík) 15

V p r v o m prípade ide o obyčajnú v e d ľ a j š i u v z ť a ž n ú v e t u . A j druhá v e t a m á charakter v z ť a ž n e j v e t y , ale ide o parentézu. M i s t r í k p o z n a m e n á v a , že takéto v z ť a ž n é v e t y „sú p o z n á m k a m i k t e x t u z druhej r o v i n y " . 1 6

P o d o b n ý charakter m a j ú aj v o ľ n é p o s t p o n o v a n é p r í v l a s t k y , k t o r é m o ž n o vyne chať z v e t y bez toho, ž e b y sa j e j v ý z n a m nejako narušil, pri stávok a m n o h é p r í p a d y prechodníka. P r i t ý c h t o g r a m a t i c k ý c h j a v o c h v š a k n e ­ m o ž n o h o v o r i ť o parentéze i napriek tomu, ž e k nej m a j ú p o m e r n e blízko. V e ď aj o n y sú dodatkom, d o p l n e n í m , d o k r e s l e n í m detailu. P r á v e p r e t i e t o prechodné vlastnosti b u d e m e o nich h o v o r i ť ako o p a r e n t e t i c k y p o s t a v e ­ n ý c h častiach v e t y alebo súvetia. V e ľ m i d ô l e ž i t ý m č i n i t e ľ o m pri parentéze j e popri slovoslede aj inter­ punkcia. J e v š e o b e c n e známe, ž e sa parentéza od ostatného t e x t u o d d e ľ u j e čiarkami, p o m l č k a m i alebo z á t v o r k a m i . I b a n i e k o ľ k o p r í p a d o v t z v . l e x i k a l i z o v a n e j p a r e n t é z y sa už od ostatného t e x t u n e o d d e ľ u j e . Z a také uznávajú P r a v i d l á slovenského pravopisu t i e t o : naozaj, ozaj, veru, hádam, vari, azda, vraj, reku, teda, nuž, naopak a povedzme. ' (

1

M

J. O r a v e c , Vetosled v spojkových súvetiach z odborného štýlu, ČSTC 3, 1964, 1—11. Používa termín vkladné vety. Dobre by bolo používať ho na odlíšenie od vlo­ žených viet (parentéz). Cit. podlá J. M i s t r í k a, Prostriedky na vyjadrovanie tempa deja u Jašika, SR 29, 1964, 16. J. M i s t r í k , c. d., 16. 1 3

1 6

17

284

Pravidlá slovenského pravopisu, 3. zrevid. vyd., Bratislava 1962, 115.

Osobitne c h c e m e upozorniť na prípady, ak sa d v e spojky — jedna v zá­ kladnom t e x t e , druhá na začiatku p a r e n t é z y — dostanú v e d ľ a seba. V sú­ vetí p o d r a ď o v a c o m sa p o d r a ď o v a c i e spojky, ktoré sú v e d ľ a seba, n e o d d e ­ ľujú čiarkou. Musíme sa veľmi usilovať, lebo ak zaostaneme, vypomstí sa nám to. (úzus) P r i parentéze, ak j e hranica o b i d v o c h pásiem reči p r á v e m e d z i spojkami, spojky sa o d seba oddelia. Dúrrenmatt varuje svojím spôsobom — humorom a paródiou, lebo, ako sám vraví, komédia j e najlepšia forma na to, aby čím zreteľnejšie vystúpilo do popredia všetko, čo j e v ľudskej spoločnosti tragické, (tlač) — Osvietený pán chodieval vtedy častejšie do spoločnosti, lebo — ako sa vyslovil — ten blázinec nw šiel na nervy. (Zúbek) — Rozpaprčené schôdzkami a straníckou pravdou novín, začali vinu hľadať v mužoch, ktorí — ako sa zdalo — chovali sa k tomu všetkému ľahostajne. (Urban) Z á v e r o m z h r ň u j e m e : P a r e n t é z u , ktorá sa v súčasnom j a z y k u v e ľ m i často v y s k y t u j e , treba v n ú t o r n e členiť. A k sa j e j v z ť a h k ostatnej v ý p o v e d i ni­ jako g r a m a t i c k y n e v y j a d r u j e , h o v o r í m e o k o o r d i n a t í v n e j parentéze. A k sa p r e j a v u j e v p a r e n t é z e nejaká gramatická závislosť o d s l o v v základnom texte, h o v o r í m e o d e t e r m i n a t í v n e j parentéze. D o m á c e t e r m í n y p r e p a r e n ­ tézu, totiž vložka alebo vložená veta, m o ž n o p o u ž í v a ť n e d i f e r e n c o v a n é . P a r e n t é z u t r e b a dôsledne o d ostatného t e x t u interpunkčné o d d e ľ o v a ť (okrem p r í p a d o v l e x i k a l i z o v a n e j p a r e n t é z y ) .

At u1O

D I S K U S I E

PREDMINULÝ CAS V SLOVENČINE Emil

Horák

P r e d m i n u l ý čas ( d á v n o m i n u l ý čas) sa hodnotí v našich gramatikách tra­ dične a ešte i dnes ako m i n u l ý čas označujúci také m i n u l é deje, ktoré sa uskutočnili p r e d i n ý m i m i n u l ý m i dejmi. V súčasnej spisovnej slovenčine j e p r o b l e m a t i c k é j e h o p o u ž í v a n i e a s t ý m súvisiaca otázka, či ho m o ž n o pokladať za d i š t i n k t í v n y s l o v e s n ý tvar. V ostatných troch desaťročiach b o l o o p r o b l é m e v y s l o v e n ý c h n i e k o ľ k o úplne p r o t i k l a d n ý c h n á h ľ a d o v . 1

J. D a m b o r s k ý vo svojej gramatike konštatoval: „Casu predminulého sa v reči ľudovej vôbec neužíva a v reči spisovnej len zriedka; miesto neho býva spravidla čas minulý." J. O r l o v s k ý v polemike s J. Horeckým naproti tomu tvrdil, že „predminulý čas v spisovnej slovenčine j e celkom obvyklý, živý a veľmi bežný slovesný tvar" a že „potreba vyjadrovať predčasnosť proti minulosti po­ ciťuje sa v slovenčine veľmi živo." E. P a u l í n y predminulému času pripisuje význam minulého času, ktorý minulé deje štylisticky zdôrazňuje. J. H o r e c k ý štrukturálnym rozborom systému slovenských časov dokazoval, že slovenský predminulý čas j e iba štylistickým variantom minulého času. Problém uspoko­ jivo nevyriešil ani G. H o r á k , ktorý na dokladovom materiáli sa pokúšal do­ kázať, že predminulý čas v súčasnej spisovnej slovenčine j e plnovýznamovým slovesným tvarom, ktorý patrí do systému minulých časov. 2

3

4

5

P r í č i n u n e u s p o k o j i v é h o riešenia p r o b l é m u v i d í m e v t o m , že sa pri v ý s k u m e nebrali do o h ľ a d u tri základné okolnosti: 1. V ý s k y t p r e d m i n u l é h o času na ú z e m í Slovenska. 2. P o u ž í v a n i e p r e d m i n u l é h o času spisovateľmi jednak podľa ich p r o v e n i e n c i e , j e d n a k p o d ľ a d o b y písania. 3. P r e d m i n u l ý čas sa neskúmal ako zložka systému m i n u l ý c h časov. V š i m n i m e si ich tu podrobnejšie. 1

J. D a m b o r s k ý , Slovenská mluvnica pre stredné školy a učiteľské ústavy U, 5. vyd., Nitra 1930, 180. J. O r l o v s k ý , Predminulý čas v slovenčine, SR 13, 1947/48, 224. Pozri aj Znova o predminulom čase v slovenčine, SR 13, 1947/48, 268—272. E. P a u l í n y , Slovenské časovanie, Bratislava 1949, 54; Krátka gramatika slo­ venská, Bratislava 1960, 108. J. H o r e c k ý , K otázke gramatických časov v spisovnej slovenčine, SR 13, 1947/48, 261-268. G. H o r á k , K problému predminulého času v slovenčine, SR 22, 1957, 342—352; K využívaniu slovesného času a spôsobu v slovenčine, sborník Studie ze slovanské jazykovedy, Praha 1958, 221—232; K niektorým tvarom kategórie času a spôsobu v spi­ sovnej slovenčine, Jazykovedné štúdie I V , Bratislava 1959, 175—185. J

3

4

5

1. Doterajší v ý s k u m n á m ukazuje, ž e t z v . p r e d m i n u l ý čas ako t í v n y s l o v e s n ý t v a r sa dnes v y s k y t u j e iba v nárečiach

dištink-

stredoslovenských.

V systémoch m i n u l ý c h časov nárečí z á p a d o s l o v e n s k ý c h a v ý c h o d o s l o v e n ­ ských sa nenachádza. T á t o okolnosť n á m o d k r ý v a podstatu d v o c h p r o t i ­ k l a d n ý c h n á h ľ a d o v na p r o b l é m . J e p r a v d e p o d o b n é , ž e J. D a m b o r s k ý dospel k s v o j m u náhľadu nárečí

západoslovenských

skúmaním

alebo v ý c h o d o s l o v e n s k ý c h . Z n a m e n a l o

by

to

potom, ž e s v o j e s p r á v n e p o z o r o v a n i a n e s p r á v n e z o v š e o b e c n i l pre spisovnú slovenčinu. J. O r l o v s k ý v y s l o v i l svoj náhľad na základe d o k l a d o v z o spisovnej slo­ v e n č i n y , k d e sa p r e d m i n u l ý čas dostáva z o strednej s l o v e n č i n y . Jeho p l n o v ý z n a m o v o s ť a s y s t é m o v o s ť v spisovnej s l o v e n č i n e dokázať nemohol, p r e ­ tože v

s ú č a s n e j

spisovnej s l o v e n č i n e p l n o v ý z n a m o v ý m a systé­

m o v ý m t v a r o m ani n i e j e . J. O r l o v s k ý n e r o b i l r o z d i e l m e d z i súčasnou spisovnou s l o v e n č i n o u a strednou slovenčinou. Je síce pravda, ž e stredná slovenčina j e z á k l a d o m spisovnej s l o v e n č i n y , avšak, ako ďalej

ukážeme,

v z ť a h stredoslovenského p r e d m i n u l é h o času k spisovnej s l o v e n č i n e od za­ čiatku j e j j e s t v o v a n i a až dodnes n e b o l j e d n o z n a č n ý . Z tej istej p r í č i n y n e ­ dokázal p r e s v e d č i v o s y s t é m o v o s ť p r e d m i n u l é h o času v súčasnej spisovnej s l o v e n č i n e ani G . H o r á k . J. H o r e c k ý o d m i e t o l p l n o v ý z n a m o v o s ť p r e d m i n u l é h o času v s l o v e n č i n e na základe toho, ž e „ v y j a d r o v a n i e predčasnosti s l o v e s n é h o deja p r e d i n ý m m i n u l ý m d e j o m a p o m o c o u p r e d m i n u l é h o času nie j e v s l o v e n č i n e z á v ä z n é ; nie j e predpísané, ž e v u r č i t ý c h prípadoch, resp. po určitých č a s o v ý c h s p o j ­ kách ( a k o j e t o napr. v latinčine, francúzštine a i n d e ) musí sa použiť pred­ minulý čas."

6

S t ý m t o k o n š t a t o v a n í m J. H o r e c k é h o sa nedá súhlasiť. S l o ­

v e n s k ý p r e d m i n u l ý čas n e m o ž n o skúmať t ý m i kritériami, k t o r é platia p r e románske p l u s k v a m p e r f e k t u m .

T a k b y sme museli o d m i e t n u ť j e s t v o v a n i e

p l u s k v a m p e r f e k t a i v staroslovienčine a v dnešných j a z y k o c h j u ž n o s l o v a n ­ ských. T r e b a m a ť na z r e t e l i skutočnosť, ž e p l u s k v a m p e r f e k t u m

v slovan­

ských j a z y k o c h n i e j e g r a m a t i c k ý m s l o v e s n ý m t v a r o m , k t o r ý b y b o l v „ u r ­ čitých p r í p a d o c h " z á v ä z n ý . V slovanských j a z y k o c h , na r o z d i e l o d plus­ k v a m p e r f e k t a v j a z y k o c h románskych,

i d e o špecifický druh

pluskvam­

perfekta, p o u ž i t i e k t o r é h o j e fakultatívne. Značí to teda, že analógia s j a ­ z y k m i r o m á n s k y m i pri skúmaní nášho p r e d m i n u l é h o času nie j e správna. A j v s l o v e n č i n e pri p r e d m i n u l o m čase ide vlastne o

pluskvamperfektum

slovanského t y p u . 2. P r e d m i n u l ý čas j e z a p i s o v a n ý v pamiatkach od 15. storočia. B e r n o l á ­ k o v c i ho p o u ž í v a l i v e ľ m i z r i e d k a v o . Častejšie ho nachádzame v p r o z a i c k ý c h

6

J. H o r e c k ý , c m . , 262.

ú t v a r o c h štúrovcov. Najbohatšieho použitia p r e d m i n u l ý čas dosiahol v d i e ­ lach s p i s o v a t e ľ o v realistov. V dielach s p i s o v a t e ľ o v po roku 1918 a u spi­ s o v a t e ľ o v súčasných, v p o r o v n a n í so s p i s o v a t e ľ m i realistami, v y s k y t u j e sa zriedkavejšie. T r e b a tu doplniť konštatovanie G. Horáka, ž e p r e d m i n u l ý čas p o u ž í v a l i „ t í autori, ktorí dôkladne poznali ľ u d o v ú reč — najmä T i m r a v a , K u k u č í n 7

a T a j o v s k ý " . D o k l a d o v ý m a t e r i á l n á m ukazuje, ž e ho často p o u ž í v a l i aj ďalší spisovatelia realisti: L . N á d a š i - J é g é , T . V a n s o v á , E. M a r ó t h y - Š o l t é sová, J. Cajak, M . S. Ferienčík, G. K . Z e c h e n t e r - L a s k o m e r s k ý . S. H u r b a n Vajanský, P . O r s z á g h - H v i e z d o s l a v , Ľ . P o d j a v o r i n s k á , Ľ . K u b á n y a iní. Dá sa to v y s v e t l i ť t ý m , že väčšina z nich bola stredoslovenského p ô v o d u , dobre poznali ľ u d o v ú reč, a teda d o svojich d i e l spolu s i n ý m i p r v k a m i stredoslo­ venského nárečia vnášali aj tento g r a m a t i c k ý tvar. 3. Z o spomenutých j a z y k o v e d c o v p r e d m i n u l é m u času najviac pozornosti v e n o v a l G. Horák, k t o r ý ho v súčasnej spisovnej slovenčine pokladá p l n o v ý z n a m o v ý a s y s t é m o v ý čas. K takémuto

hodnoteniu

za

dospel na z á ­

klade j e h o : A . nenahraditeľnosti m i n u l ý m časom, B . p o m e r n e častého v ý ­ skytu v dielach našich klasikov. D o m n i e v a m e sa, ž e tieto d v e kritériá nie sú dostatočne

s p o ľ a h l i v é na to, a b y sme na ich základe m o h l i h o v o r i ť

o p r e d m i n u l o m čase v súčasnej spisovnej s l o v e n č i n e ako o čase p l n o v ý z n a ­ m o v o m . Ď a l e j sa pokúsime našu d o m n i e n k u o d ô v o d n i ť . A.

N a základe nenahraditeľnosti

predminulého

času časom

minulým

G. H o r á k pokladá p r e d m i n u l ý čas za prostriedok p r í z n a k o v ý , a teda i za p l n o v ý z n a m o v ý g r a m a t i c k ý tvar. D ô k a z y o nenahraditeľnosti

p r e d m i n u l é h o času časom m i n u l ý m n e v i d i a

sa nám dostatočne p r e s v e d č i v é , a t o z d v o c h p r í č i n : p o p r v é , G . H o r á k pri svojich dôkazoch p o u ž í v a poväčšine z r i e d k a v é p r e d m i n u l é časy s n e d o k o n a v ý m v i d o m ; po druhé, zdá sa, ž e si pri t ý c h t o dôkazoch n e v š í m a k o n t e x t . D o k l a d o v ý m a t e r i á l n á m totiž ukazuje, ž e n a h r a d e n i e p r e d m i n u l é h o času d o k o n a v é h o m i n u l ý m časom j e m o ž n é v ž d y bez porušenia č a s o v ý c h v z ť a ­ h o v m e d z i dejmi. „ N e n a h r a d i t e ľ n o s ť " z r i e d k a v é h o p r e d m i n u l é h o času n e d o k o n a v é h o j e len zdanlivá. A k si v š i m n e m e k o n t e x t , čo j e pri skúmaní funkcií s l o v e n s k ý c h m i n u l ý c h časov n e v y h n u t n é , i d o k l a d y na teľnosť" p r e d m i n u l é h o

„nenahradi­

času n e d o k o n a v é h o sa ukážu n e p r e s v e d č i v é . P r i

určovaní časových v z ť a h o v m e d z i d e j m i v s l o v e n č i n e hrá k o n t e x t v ý z n a m ­ nú

úlohu. N a h r a d i t e ľ n o s ť p r e d m i n u l é h o času časom m i n u l ý m , bez porušenia v z á ­

j o m n ý c h ' časových v z ť a h o v m e d z i m i n u l ý m i d e j m i , svedčí snáď o tom, že p r e d m i n u l ý čas m á ten istý v ý z n a m ako čas m i n u l ý , ž e j e iba j e h o šty­ listickým variantom? 7

G. H o r á k , SR 22, 1957, 352.

A k pri hodnotení p l n o v ý z n a m o v o s t i a systémovosti p r e d m i n u l é h o času dôsledne b u d e m e u p l a t ň o v a ť k r i t é r i u m j e h o nahraditeľnosti m i n u l ý m ča­ som, pravda, iba na z á k l a d e príznaku t z v . p r e d m i n u l o s t i , ukáže sa, ž e j e t v a r o m n e p l n o v ý z n a m o v ý m , teda p r a v ý opak toho, čo t v r d í G. Horák. T r e b a však p r i p o m e n ú ť , ž e i absolútna nahraditeľnosť p r e d m i n u l é h o času časom m i n u l ý m , bez toho, ž e b y sa narušili časové v z ť a h y m e d z i m i n u l ý m i dejmi, n i e j e dostatočným d ô v o d o m na to, a b y sme ho pokladali za n e p l n o v ý z n a m o v ý m i n u l ý čas, resp. za štylistický v a r i a n t m i n u l é h o času. N a h r a d i t e ľ n o s ť p r e d m i n u l é h o času časom m i n u l ý m , bez porušenia časo­ v ý c h v z ť a h o v m e d z i m i n u l ý m i dejmi, p r e s v e d č u j e nás len o tom, že príznak tzv. p r e d m i n u l o s t i n i e j e p r e p r e d m i n u l ý čas p r í z n a k o m d i š t i n k t í v n y m . N a a k o m k o ľ v e k g r a m a t i c k y a štylisticky správne napísanom slovenskom t e x t e , k d e sú použité m i n u l é časy, sa m ô ž e m e presvedčiť, ž e časová ná­ slednosť d v o c h alebo v i a c e r ý c h m i n u l ý c h d e j o v sa najlepšie v y j a d r u j e m i ­ n u l ý m časom o d d o k o n a v ý c h slovies. K narušeniu postupnej c h r o n o l ó g i e v n i j a k o m p r í p a d e n e m ô ž e dôjsť. S l o v e n č i n a — ako aj ostatné slovanské j a ­ z y k y — n e m á špecifické g r a m a t i c k é prostriedky na v y j a d r o v a n i e postupnej chronológie d e j o v . N i e j e n í m ani p r e d m i n u l ý čas. 8

O t o m , čo s m e doteraz p o v e d a l i , m ô ž e m e sa p r e s v e d č i ť na d o k l a d o v o m materiáli. 9

V š i m n i m e si n a j p r v d o k l a d y a p o t o m ich náhrady, čím sa o z r e j m í platnosť t v a r o v p r e d m i n u l é h o času.

najlepšie

K e ď som sa ja z mesta vrátil, už s a b o l i trocha r o z o h r i a l i . Napustili si teda znovu horúcej, aby sa vraj tá sadnutá krv v bedrách, lopatkách roz­ pustila, že tak skorej odíde. ( H K X I X , 33) — Bežala, ako by deti pred nejakým nešťastím mala zachrániť. Izba b o l a v y c h l a d l a , rozložila rýchle ohňa, naložila dreva, pookrúcala „sirôtky svoje", no v láske a žiali nad nimi zas si len spomenula na povinnosť. ( H K V , 81) — Pravda, keď maturoval, otec mal už blízio 70 rokov a matku robota už tiež b o l a z h r b i l a , ostarievali i deti a vnúčatá dorastali; dievčatá sa vydávali, chlapci ktorý doma, ktorý na remesle, ktorý v š k o l e . . . ( H K V , 101) — Do večera b o l i s m e už všetko p o p r e d a l i a že začalo sa mračiť, zatiahli sme voz plachtou — vieš, ako to mávajú Ľubtáci — a pomaly pustili sme sa hore dedinou pod Kriváň. ( H K X I X , 37) — Maco vozieval gazdu, gazdinú i do poľa, na lúky, lebo už b o l i s t u č n e l i a nemohli, nemuseli sa pešo unúvať za robotníkmi. Maco stal sa tak viac panským kočišom, ako sedliackym paholkom. ( H K V , 215) — Už s m e s a ozaj b o l i n a j e d l i , n a p i l i aj o p i l i , všetci sedliaci aj páni. ( H K X I X , 35) — Vytiahli dve ťapše, zaniesli do izby a veselo začali koštovať, keď s i už vínka pre apetitorium b o l i 8

Pod tzv. predminulosfou rozumieme príznak, ktorým sa vyjadruje časová násled­ nosť minulých dejov. G. Horák tento príznak (i keď ho priamo takto neoznačoval) pokladá pre predminulý čas za dištinktívny. Doklady používame z diela J. G r e g o r a - T a j o v s k é h o Do konca, Hviezdo­ slavova knižnica V, Martin 1951; Žliebky, Hviezdoslavova knižnica X I X , Bratislava 1953. 9

p o v y p í j a l i . Pán notár povedal pekný prípitok na nebohého Maska a Cigáni spustili tuš. ( H K X I X , 57) — Bývalé kamarátky a rodina volali ju i potom len „ t y " a „Zuzka", hoc s a už b o l a do šnurovačky s t i a h l a a za paniu pre­ obliekla. Podľa muža počala sa i ona hnevať preto na svet a tuho sa učila od muža a z novín po maďarsky. ( H K V , 110) — Zostali páni v škole sami a Tichého na skúške a neraz v roku až utýrali, keď sa ich dovlieklo vše i za dva koče návšte­ vou k dekanovi, ktorý, predtým taký samotár, už s a b o l s nimi s p r i a h o l a vystrájal im hostiny. ( H K V , 122) — V okrese u m r e l b o l dekan. N o v ý biskup v prvom rade hľadal takého na dekanstvo, kto by znal koľko-toľko lepšie maďarsky a ktorý by bol nie taký veľký pansláv, radšej vlažnejší, prípadne poddajný, o h y b n ý . . . ( H K V , 124) — Domáci už b o l i v y š l i , dievča zišlo a dali sme sa do rozhovoru. ( H K X I X , 139) — „ A či nevojdete?" doložila pani advokátovej v slzách a chytila ju za rukáv. Hoci už b o l i o d z v o n i l i , nebolo možno nevojsť. ( H K X I X , 155) — Za tri dni už s o m s a b o l n a j e d o l m e ­ dovníkov, dýň, cukrového, tureckého chleba, fíg a pomarančov, že som už nemal ani grajciara, ba s o m už kadejakú rodinu a známeho b o l p o š k l b o l o grajciar-dva. A peniaze mali byť na hodinky! ( H K V , 48) — Otec umrel, len tak zaspal. Ráno vstala spoza neho, myká ho, už b o l z a s p a l na večnosť. ( H K V , 173) — Janko z A m e r i k y už b o l n a p o s i e l a l šesťtisíc korún, s úrokmi bolo vyše sedemtisíc. Doložil do osem a požičal ich notárovi na obligátor na šesť percent. ( H K V , 196) — Zjednala ho mať, a k ý m tá a otec žili, stará gazdiná zaodievala Maca, dala mu vše na tabak, lebo s a už b o l n a u č i l , ako všetci chlapi, ešte na salaši fajčiť, ale pár zlatých vše vyšlo materi Maco vej, hoci brala zo synovej pláce na každé sviatky po zlatom, po dva. ( H K V , 212) Nahrádza t v a r m i n u l é h o času p r e d m i n u l ý čas adekvátne? V š i m n i m e si tie isté v e t y s m i n u l ý m časom. K e ď som sa ja z mesta vrátil, už s a trocha r o z o h r i a l i . Napustili si znova horúcej, aby sa vraj . . . Bežala, ako by deti pred nejakým nešťastím mala za­ chrániť. Izba v y c h l a d l a , rozložila rýchle o h ň a . . . Pravda, keď maturoval, otec mal už blízo 70 rokov a matku robota už tiež z h r b i l a , ostarievali i deti a v n ú č a t á . . . Do večera s m e už všetko p o p r e d a l i a že začalo sa mračiť, zatiahli sme v o z . . . Maco vozieval gazdu, gazdinú i do poľa, na lúky, lebo už s t u č n e l i a nemohli, nemuseli sa pešo unúvať za robotníkmi. Už s m e sa ozaj n a j e d l i , n a p i l i aj o p i l i , všetci sedliaci aj páni. A t ď . A j k e ď sa po náhrade p r e d m i n u l é h o času časom m i n u l ý m časové v z ť a h y medzi m i n u l ý m i d e j m i neporušujú, nedá sa jednoznačne p o v e d a ť , ž e takáto náhrada j e adekvátna. A k si dôkladnejšie v š i m n e m e v ý z n a m y t ý c h t o d v o c h m i n u l ý c h časov, zistíme, že takáto nenahraditeľnosť nie j e m o ž n á z o stránky sémantickej. P r e d m i n u l ý čas po stránke obsahovej dá sa skôr nahradiť t a k ý m i t o s p o j e ­ niami: už boli rozohriatí, izba bola vychladnutá, matka už bola zhrbená, už sme mali všetko popredané, už boli tuční, už sme boli najedení, napití aj opití, mali už povypíjané, bola už stiahnutá, už bol spriahnutý, bol mŕtvy, už boli odrastené, už mal zodraté, mal zadovážené atď. P o stránke sémantickej náhrada p r e d m i n u l é h o času j e m o ž n á skôr

ta-

k ý m i g r a m a t i c k ý m i prostriedkami vého perfekta), ktoré vyjadrujú

(minulé pasívum,

rezultát

10

m i n u l ý čas s t a v o ­

minulých dejov.

V z h ľ a d o m na t ú t o skutočnosť treba konštatovať, ž e k r i t é r i u m

„nahra­

diteľnosti" p r e d m i n u l é h o času časom m i n u l ý m na základe príznaku t z v . predminulosti, j e príliš ú z k y m k r i t é r i o m na to, a b y sme určili j e h o p l n o v ý z n a m o v o s ť a systémovosť. N a p r o b l é m sa treba p o z e r a ť z hľadiska v ý v i n o v é h o . I d e totiž o to, že p r e d m i n u l ý čas v dielach našich k l a s i k o v j e skutočným

pluskvamperfek-

t o m slovanského typu, k t o r é sa dodnes z a c h o v a l o v stredoslovenských ná­ rečiach.

'

Z d á sa, ž e pri skúmaní p r e d m i n u l é h o času a času m i n u l é h o k n e s p r á v ­ nemu hodnoteniu ich v ý z n a m o v z v á d z a j ú dnes ich b l í z k e f o r m y . Zabúda sa na to, ž e t v a r o v é sa o b i d v a časy zblížili pri zániku j e d n o d u c h ý c h

préterít

v 14.—15. storočí tak, ž e f o r m á l n y r o z d i e l m e d z i n i m i dnes j e iba v čase p o m o c n é h o slovesa. V o b i d v o c h prípadoch i d e o konštrukcie m i n u l é h o príčastia s príponou -Z a p o m o c n é h o slovesa. P r i m i n u l o m čase t v a r y p o m o c n é h o slovesa sú v p r í ­ t o m n o m čase, pri p r e d m i n u l o m sú v m i n u l o m čase. N a p r v ý p o h ľ a d sa zdá, ž e v ý z n a m o v ý r o z d i e l m e d z i t ý m i t o d v o m a časmi sa skutočne zakladá iba na p o m e r n e j chronológii, že p r e d m i n u l ý čas, v ď a k a préteritu p o m o c n é h o slovesa, označuje m i n u l é deje, k t o r é sa

uskutočnili

0 j e d e n č a s o v ý stupeň skôr, čiže označuje také m i n u l é deje, k t o r é sa usku­ točnili p r e d i n ý m i d e j m i m i n u l ý m i . T á t o vlastnosť p r e d m i n u l é h o času sa v našej g r a m a t i k e tradične pokladá za j e h o z á k l a d n ý g r a m a t i c k ý v ý z n a m . V skutočnosti t o tak n i e j e . T r e b a m a ť na z r e t e l i skutočnosť, ž e i k e ď j e t v a r dnešného m i n u l é h o času z h o d n ý s t v a r o m staroslovenského perfekta, neznamená to, ž e m á t e n istý v ý z n a m . F o r m a dnešného m i n u l é h o času j e sekundárna. M i n u l ý čas v sú­ časnej s l o v e n č i n e v ý z n a m o v o n i e j e p e r f e k t u m , ale préteritum. P r e d m i n u l ý čas ( p l u s k v a m p e r f e k t u m ) si z a c h o v a l p ô v o d n ú formu, a ako sa

ukazuje,

1 svoj p ô v o d n ý v ý z n a m . Z n a č í to, ž e v ý z n a m o v o n i e j e časom p r é t e r i t n ý m . ale j e t o čas p e r f e k t o v ý . P r e d m i n u l ý čas ( p l u s k v a m p e r f e k t u m ) v dielach našich k l a s i k o v a v stred­ nej s l o v e n č i n e j e s y s t é m o v ý m časom, k t o r ý j e od m i n u l é h o času ( p r é t e r i t a ) s é m a n t i c k y prísne d i f e r e n c o v a n ý .

10

11

V mnohých prípadoch už nemožno hovoriť o minulom pasíve. Sú to iba spojenia spony s adjektivizovanými príčastiami. Pod perfektovým významom času väčšina slavistov chápe taký význam, na zá­ klade ktorého perfektový čas signalizuje minulý dej už v jeho rezultáte, pričom tento rezultát je v tesnej spätosti s nasledujúcimi dejmi, čo značí, že dej vyjadrený per­ fektom je aktuálny pre nasledujúce deje. 1 1

Mohli b y sme ho charakterizovať takto: Predminulý čas ( p l u s k v a m p e r f e k t u m ) j e p l n o v ý z n a m o v ý m i n u l ý čas v y ­ jadrujúci minulý dej ako rezultát, k t o r ý j e aktuálny pre i n ý m i n u l ý d e j . Dištinktívnym p r í z n a k o m p r e d m i n u l é h o času v p r o t i k l a d e k času m i n u ­ lému nie j e tzv. predminulosť, ale rezultatívnosť v spojení s aktuálnosťou. T z v . predminulosť pri p r e d m i n u l o m čase skutočne jestvuje. Je to však iba jeho sekundárny, syntaktický v ý z n a m , k t o r ý zo základného v ý z n a m u v y p l ý v a . Ináč to ani b y ť n e m ô ž e . K e ď ž e p r e d m i n u l ý čas signalizuje m i n u l é deje už v ich v ý s l e d k u , rezultáte, k t o r ý j e aktuálny pre iné m i n u l é deje, potom j e len l o g i c k é , ž e d e j e o z n a č o v a n é p r e d m i n u l ý m časom sa museli uskutočniť už p r e d t ý m i dejmi, p r e k t o r é sú aktuálne. O irelevantnosti príznaku t z v . p r e d m i n u l é h o času svedčí nielen j e h o na­ hraditeľnosť po stránke „ č i s t o č a s o v e j " m i n u l ý m časom, ale aj p r í s l o v k y času, s k t o r ý m i sa p r e d m i n u l ý čas spája. Predminulý čas v p r e v a ž n e j väčšine d o k l a d o v j e d e t e r m i n o v a n ý p r í s l o v kami času alebo j e v tesnej spojitosti s p r í s l o v k o v ý m u r č e n í m času. K e b y bol špecifickým p r o s t r i e d k o m na o z n a č o v a n i e c h r o n o l ó g i e d e j o v , p r í s l o v k y času už, pred, skôr, prv, predtým, medzitým, práve, dávno, k t o r ý m i j e n a j ­ častejšie d e t e r m i n o v a n ý , boli b y z b y t o č n é . Skutočnosť, ž e sa r e l a t í v n e častejšie spája s t ý m i t o p r í s l o v k a m i ako čas m i n u l ý , d o m n i e v a m e sa, v y ­ p l ý v a p r á v e z j e h o základného g r a m a t i c k é h o v ý z n a m u . V y j a d r u j ú c m i n u l é deje už v ich v ý s l e d k u , r e z u l t á t e k o z n a č o v a n i u p o m e r n e j c h r o n o l ó g i e j e do určitej m i e r y i n d i f e r e n t n ý , a preto p r í s l o v k y času v m n o h ý c h prípadoch musia z a r a ď o v a ť m i n u l é d e j e v y j a d r e n é p r e d m i n u l ý m časom d o sledu ostatných m i n u l ý c h d e j o v . N a k o r e š p o n d o v a n i e s konštrukciami, k t o r é majú p e r f e k t o v ý v ý z n a m , upozorňuje v e ľ m i častá pri slovka už. ( V T a j o v ského knihe Ž l i e b k y j e až 50 % p r e d m i n u l ý c h časov, k t o r é sú d e t e r m i n o ­ vané prišlovkou už.) N i e k o ľ k o d o k l a d o v na spojenie p r e d m i n u l é h o času s p r í s l o v k a m i a p r í s l o v k o v ý m i určeniami času: Zhovárali sme sa v o troje. Jedna kompánia viedla vojenský rozhovor, lebo Tonický p r á v e b o l d o š i e l z manévrov. ( H K X I X , 88) — N a túto dlžôbku predala som tú perinku, čo s t e mi b o l i v j e s e n i n e c h a l i . ( H K V , 70) K t o neprigazduje grajciar, ten nepamätá, babka k b a b c e . . . , tomu nás už dávno bol p r i u č i l starý otec, a u nás bol taký zvyk, že k ý m sa zemiaky neuvarili, svetlo sa nezažalo. ( H K V , 32) — V tých časoch nebolo ešte zodrané slovo „vlas­ tenecká". Slovenské noviny peštianske, Vlasť a svet, l e n č o n e d á v n o b o l i z a č a l i svoju „uhorskú vlasteneckú púť". ( H K V , 132) — D o t i a ľ b o l už v y c h o d i l aj dedinskú školu. Vlastne nevychodil, ale ho slúžka, učeň na chrbte vynosili. ( H K X I X , 1 1 4 ) — U ž p r e d d v o m a - t r o m a d ň a m i b o l d o n i e s o l istý mladý, a predsa vybiedený, chudý chlap zmenku a žiadal na ňu 30 korún. ( H K V , 156) — O pár dní prišli na pohreb. Dekan u ž b o l p r e d ­ t ý m n a v i e d o l tohto gazdu na „Vlasť a svet", i takto náboženskú knihu mu

vše podal, keď si pýtal, lebo rady črtali i ženy; bolo na okne papiera plno. ( H K V , 143) — On s a b o l t a k t o v l e t e o ž e n . i l a ja potom na jeseň prišiel som k nemu za paholka. ( H K V , 209) — O tom s a u ž b o l i mať s dcé­ rou h n e ď z v e č e r a dohovorili. ( H K X I X , 171) — Vlastne u ž t a k s a b o l n a u č i l , že sa na všetko spytoval ženy, čo môže, čo nie, aby sa mal s kým rozprávať, keď si namyslel, že mu j e od dačoho ťažko. ( H K X I X , 120) — K ý m sa rozlúčili, poštár u ž b o l o d i š i e l . ( H K X I X , 156) N a indiferentnosť p r e d m i n u l é h o času k určovaniu časovej zaradenosti m i n u l ý c h d e j o v upozorňujú doklady, k d e sa deje v y j a d r e n é p r e d m i n u l ý m časom stali po m i n u l ý c h dejoch, k t o r é sú označené m i n u l ý m časom. N a ­ príklad : Pôstková sa vyplakala za svojimi grajciarmi; ale čože bolo robiť? — A gazda sľúbil, že keď zarobí, vráti — tešila sa v žiali. Nezúfala, ale chytila sa znova chlebík piecť, a do banky b o l a d o n i e s l a šesták na úroky. V zime potom, štverigajúc sa s bielizňou na pôjd, spadla z rebríka a zlomila si ruku. ( H K V , 68) — A l e že tamtých Všechsvätých nebola došla s peniažkami, p r i š l a b o l a prosiť, aby sme jej perinku aspoň cez zimu nechali, lebo že j e komôrka chladná. ( H K V , 69) — K e ď mu rodičia pomreli, Maco s a b o l c h c e l i o ž e n i ť , ale za takého mrzáka hluchého nechcela ísť ani jedna dievka. ( H K V , 212) N a z d á v a m e sa, ž e b y b o l o nesprávne, k e b y s m e na z á k l a d e takýchto d o k l a d o v p r i p i s o v a l i p r e d m i n u l é m u času i funkciu o z n a č o v a ť následné deje. J e síce pravda, ž e napríklad v p r v o m doklade dej v y j a d r e n ý p r e d ­ m i n u l ý m časom sa stal p o m i n u l ý c h dejoch vyplakala, sľúbil, nezúfala, chy­ tila sa znova chlebík piecť, t o však nemusí značiť, ž e dej o z n a č e n ý p r e d ­ m i n u l ý m časom v y j a d r u j e dej následný. N a o p a k , p r e d m i n u l ý čas j e tu p o u ž i t ý na základe s v o j h o podstatného v ý z n a m u . Cestné splácanie d l ž ô b k y m a m k o u P ô s t k o v o u j e pre spisovateľa zvlášť d ô l e ž i t é . P r e d m i n u l ý m časom — a do banky bola doniesla šesták na úroky — p o d a r i l o sa m u túto skutočnosť zdôrazniť, aktualizovať p r e d e j e nasledujúce, ba i p r e celú r o z ­ právku. P o d o b n e h o p o u ž i l v druhom doklade, k d e už i d e o v z ť a h d v o c h m i n u l ý c h d e j o v v y j a d r e n ý c h f o r m o u p r e d m i n u l é h o času. V t r e ť o m d o ­ klade d e j , k t o r ý j e v y j a d r e n ý p r e d m i n u l ý m časom, j e aktuálny v ďalšom r o z p r á v a n í pri charakteristike M a c a Mlieča. P r i skúmaní v ý z n a m o v a použitia p r e d m i n u l é h o času treba v y c h á d z a ť zo skutočnosti, ž e j e h o p o u ž i t i e v slovenčine j e f a k u l t a t í v n e . S l o v e n s k ý p r e d m i n u l ý čas sa do češtiny najčastejšie prekladá m i n u l ý m časom bez d o d a t k o v é h o l e x i k á l n e h o označovania t z v . predminulosti. Je to 12

12

V tejto práci chceme poukázať na primárny, t. j . perfektový význam predminu­ lého času. Podlá toho sme použili aj doklady. Máme však dosť dokladov i na pred­ minulý čas, kde je perfektový význam oslabený. A j v týchto dokladoch tzv. pred­ minulosť má iba sekundárny význam. Ide tu skôr o štylistické aktualizovanie minu­ lých dejov pre moment rozprávania.

j e d e n z n e p r i a m y c h argumentov, ž e príznak t z v . predminulosti n i e j e p r e p r e d m i n u l ý čas podstatný. Českí prekladatelia n i e k e d y však n e m ô ž u t l m o ­ čiť m y š l i e n k o v ý obsah nášho p r e d m i n u l é h o času, ako g r a m a t i c k ý m i p r o ­ striedkami, ktoré sa v súčasnej českej g r a m a t i k e hodnotia ako konštrukcie s p e r f e k t o v ý m v ý z n a m o m . A j táto okolnosť p o t v r d z u j e naše konštatovanie, že slovenský p r e d m i n u l ý čas si z a c h o v a l p e r f e k t o v ý v ý z n a m . Doklady: 13

K d y ž maturoval, neschádzelo již otci mnoho do sedmdesátky a matka b y 1 a chudinka celá s h r b e n á od driny. Zestárly i jejich deti a vnoučata dospívala. (336) — Béžela, jako by méla deti zachrániť pred nejakým neštéstím. Svétnice b y l a v y c h l a d l a , rozdélala oheň, priložila dŕíví, prikryla „sirôtky moje" a v lásce i žalu nad nimi si zase vzpoméla na povinnosť. (216) — K d y ž jsem se vrátil z mesta, b y l i u ž trocha r o z e h ŕ á t í . Napustili si tedy znovu vaŕící vodu, aby prý se rozpustila krev ssedlá v bedrech a lopatkách. (162) R e z u l t a t í v n y v ý z n a m p r e d m i n u l é h o času sme d o k a z o v a l i j e h o nahradi­ teľnosťou spojeniami, ktoré majú p e r f e k t o v ý v ý z n a m . A k o sa p r e j a v u j e pri p r e d m i n u l o m čase príznak aktuálnosti? A k t u á l n o s ť deja v y j a d r e n é h o p r e d m i n u l ý m časom nemusí sa v ž d y p r e ­ j a v o v a ť na bezprostredne za n í m nasledujúcom deji. P r i skúmaní aktuál­ nosti si m u s í m e v š í m a ť k o n t e x t . P r e d m i n u l ý m d e j o m sa často v y j a d r u j ú deje, ktoré sú aktuálne a z á v a ž n é p r e c e l ý rad nasledujúcich d e j o v alebo i p r e celé r o z p r á v a n i e . V š i m n i m e si napríklad takéto p o u ž i t i e p r e d m i n u l ý c h časov: Už s m e s a ozaj b o l i páni. ( H K X I X , 35)

najedli,

napili

aj o p i l i ,

všetci sedliaci aj

P r e d m i n u l ý čas tu p r e s v e d č i v o v y j a d r u j e stav ľ u d í p o z á b a v e a j e h o aktuálnosť p r e d e j e nasledujúce. Zábavu, j e d e n i e a p i t i e (ako d e j e ) spisovateľ opisuje m i n u l ý m časom. ( H n e ď nám doniesli vína a tak starí trocha očerstveli. Ešte za pohárik a prešli mdloby. . . vykrútili pečienku, babu, ja so starou materou napili sme sa aj kávy, . . . a tak sme sa spoločne hostili, popíjali, zhovárali, fajčili a chválili kúpele a dbanky.) V ý s l e d o k v š e t k e j tejto činnosti spisovateľ v y ­ jadril t v a r o m p r e d m i n u l é h o času, k t o r ý má tento v ý z n a m : U ž sme ozaj boli najedení, napití aj opití, všetci sedliaci aj páni. S p i s o v a t e ľ o v i však nešlo len o v y j a d r e n i e v ý s l e d k u z m i n u l ý c h d e j o v , stavu, v akom sa nachádzali, ale p o t r e b o v a l v y j a d r i ť aj aktuálnosť v ý s l e d k u z t ý c h t o d e j o v p r e d e j e nasledujúce. ( P o polnoci po mnohom oddychovaní

13 preklad výberu z diela J. G r e g o r a - T a j o v s k é h o duší, prel. F. M u s i 1 a D. G r e g o r o v a , Praha 1958.

do češtiny: Dvanáct

ledvy sme došli domov. Už po ceste robilo sa im zle, tma a zase svetlo pred očima, merali šírku cesty, oslabli, dávili, pustili sa im voľaktoré dbanky, že celou cestou mokla im krv a bielizeň doniesli ako by ju do krvi zamočil. Do rána skoro pomreli. H K X I X , 35) Je skutočne problematické, či m ô ž e m e v súčasnej spisovnej slovenčine d o k a z o v a ť p l n o v ý z n a m o v o s ť a s y s t é m o v o s ť p r e d m i n u l é h o času dokladmi z diel klasikov. K e ď p o c h y b u j e m e o m e t o d i c k e j správnosti takéhoto postupu, neznačí to, ž e b y s m e pri n o r m o v a n í súčasnej s l o v e n č i n y m a l i o d m i e t a ť j a z y k našich klasikov. N i e . P r i p r e d m i n u l o m čase však ide o g r a m a t i c k ý prostriedok, k t o r ý m a l špecifický v ý v i n a k t o r ý p r á v e v ď a k a tomuto v ý v i n u m á v dneš­ nej spisovnej slovenčine iné postavenie ako v dielach klasikov. P o u ž í v a n i e p r e d m i n u l é h o času ( p l u s k v a m p e r f e k t a ) v strednej slovenčine a v dielach s p i s o v a t e ľ o v realistov j e štylisticky b e z p r í z n a k o v é , z čoho v y p l ý v a , ž e sa a d e k v á t n e nedá nahradiť n i j a k ý m i n ý m g r a m a t i c k ý m p r o ­ striedkom. Je t o t e d a p l n o v ý z n a m o v ý a s y s t é m o v ý slovesný tvar. P r i skúmaní p r o b l é m u , či j e v súčasnej spisovnej s l o v e n č i n e p l n o v ý z n a ­ m o v ý m g r a m a t i c k ý m t v a r o m , alebo len š t y l i s t i c k ý m prostriedkom, d o ­ m n i e v a m e sa, treba brať do ú v a h y d v a základné p r í z n a k y : a) p o u ž í v a n i e p r e d m i n u l é h o času p o d ľ a j e h o p ô v o d n é h o základného v ý z n a m u ; b ) rozsah p o u ž í v a n i a p r e d m i n u l é h o času na Slovensku. a) Z d á sa, ž e p r e d m i n u l ý čas má v spisovnej s l o v e n č i n e podobné posta­ v e n i e ako hláska ä. V o b i d v o c h prípadoch ide o v z ť a h špecifických stredo­ s l o v e n s k ý c h p r v k o v ku spisovnej slovenčine. Z á k l a d n ý r o z d i e l m e d z i n i m i j e v t o m , ž e zatiaľ č o hláska ä j e k o d i f i ­ kovaná, záväzná p r e v š e t k ý c h p o u ž í v a t e ľ o v spisovnej s l o v e n č i n y a j e j n e ­ r e š p e k t o v a n i e sa hodnotí ako narušenie n o r m y (aspoň v písomnej p o d o b e ) , zatiaľ p r e d m i n u l ý čas sa síce ako s l o v e s n ý g r a m a t i c k ý t v a r v našich g r a ­ matikách už od uzákonenia spisovnej s l o v e n č i n y uvádzal, ale j e s t v o v a l v s p i s o v n o m j a z y k u , p o v e d a l i b y sme, ž i v e l n e , p r e t o ž e n i k d y n e b o l z á v ä z n e k o d i f i k o v a n ý a v gramatikách sa j e h o v ý z n a m v y s v e t ľ o v a l zjednodušene. T i e t o okolnosti spôsobili, ž e p r e d m i n u l ý čas ako stredoslovenský j a z y k o v ý p r v o k pri prenikaní d o spisovnej s l o v e n č i n y p r e k o n á v a l určitý v ý v i n . T e n t o sa j a v í v t o m , ž e sa postupne prestával p o u ž í v a ť na základe svojho pôvodného významu. Spisovatelia realisti písali poväčšine strednou slovenčinou, a teda v ich dielach sa odráža stredoslovenský systém m i n u l ý c h časov s p r e d m i n u l ý m časom. V martinskom úze spisovnej s l o v e n č i n y tento systém m i n u l ý c h ča­ sov p r e v l á d a l , ba bol tak i n t e n z í v n y , že si ho o s v o j o v a l i aj spisovatelia, k t o r í ho v o v l a s t n o m j a z y k u nemali ( S . H u r b a n - V a j a n s k ý , Ľ . P o d j a v o r i n ská).

Čo spôsobilo, ž e sa p r e d m i n u l ý čas v ďalšom v ý v i n e spisovnej s l o v e n č i n y „nepresadil"? • V i d í m e d v e základné príčiny, ktoré p o d m i e ň o v a l i j e h o v ý v i n . O d začiatku 20. storočia, a najmä po roku 1918, nastalo" v spisovnej slo­ v e n č i n e v z á j o m n é m i e š a n i e d v o c h štruktúr m i n u l ý c h časov. Jednoduché s y s t é m y m i n u l ý c h časov v ý c h o d o s l o v e n s k ý c h a západoslovenských nárečí v p l ý v a l i na zložitejší systém m i n u l ý c h časov stredoslovenských. N e m o ž n o v y l ú č i ť ani v p l y v jednoduchého systému českých m i n u l ý c h časov. D r u h ý m v ý z n a m n ý m č i n i t e ľ o m tu bola j a z y k o v á v ý c h o v a v školách, k d e sa p r e d m i n u l ý čas tradične zjednodušene v y s v e t ľ o v a l ako čas

označujúci

p r e d m i n u l é a d á v n o m i n u l é deje. (Odtiaľ aj j e h o p o m e n o v a n i e . ) T a k ý t o v ý v i n p r e d m i n u l é h o času sa ukazuje z á k o n i t ý n i e l e n z hľadiska s p o m e n u t ý c h d v o c h vonkajších príčin, ale sa tu p o t v r d z u j e j e d n a z o zá­ kladných

poučiek

štrukturálnej

jazykovedy,

že totiž

jazykový

systém

p r i j í m a n o v é , c u d z i e p r v k y l e n v t e d y , k e ď sú p r e n e v s y s t é m e p o d m i e n k y . I d e totiž o to, že z l o ž i t ý systém stredoslovenských m i n u l ý c h časov spätne v p l ý v a l a v p l ý v a po celé desaťročia na zjednodušené s y s t é m y m i n u l ý c h časov západoslovenských a v ý c h o d o s l o v e n s k ý c h nárečí. V štruktúrach s y s ­ t é m o v m i n u l ý c h časov t ý c h t o nárečí n e b o l i „ p o d m i e n k y " p r e p r i j a t i e n o ­ v é h o prvku, k t o r ý sa u v e d o m o v a l na základe t a k ý c h p r í z n a k o v ( r e z u l t a t í v nosť, aktuálnosť), k t o r é sa už v t ý c h t o systémoch o d d á v n a n e u v e d o m o v a l i , alebo sa r e a l i z o v a l i i n ý m i g r a m a t i c k ý m i prostriedkami (pasívum, s t a v o v é p e r f e k t u m a pod.), a preto stredoslovenský p r e d m i n u l ý čas t i e t o s y s t é m y neovplyvnil. P r e príslušníkov z á p a d o s l o v e n s k ý c h a v ý c h o d o s l o v e n s k ý c h nárečí t v a r y stredoslovenského (resp. už aj k n i ž n é h o ) p r e d m i n u l é h o času sa v š a k n e p o ­ ciťovali ako n á r e č o v é , p r e t o ž e p r e d m i n u l ý čas m a l schopnosť v y j a d r o v a ť t z v . predminulosť, ktorá bola j e h o s e k u n d á r n y m v ý z n a m o m . T e n t o v ý z n a m chápali ako j e h o z á k l a d n ý v ý z n a m . T a k t o sa postupne začínal u v e d o m o v a ť , najmä v ď a k a j a z y k o v é m u školeniu, aj u mladších príslušníkov stredoslo­ v e n s k ý c h nárečí. Z t a k e j t o podstatnej p r e m e n y j e h o základného v ý z n a m u v y p l ý v a aj j e h o p o u ž í v a n i e dnes. V súčasnej spisovnej slovenčine sa p o ­ u ž í v a o v e ľ a z r i e d k a v e j š i e a k o v dielach s p i s o v a t e ľ o v r e a l i s t o v alebo v stre­ doslovenských nárečiach. A k J. G . T a j o v s k ý a spisovatelia realisti t v a r o m p r e d m i n u l é h o času v y ­ j a d r o v a l i rezultát z m i n u l é h o deja a j e h o aktuálnosť p r e iné m i n u l é deje, spisovateľ V . M i n á č a ostatní súčasní spisovatelia, hoci i stredoslovenského p ô v o d u , t v a r o m p r e d m i n u l é h o času označujú postupnosť d e j o v alebo ním m i n u l é d e j e iba zdôrazňujú. S l o v e n č i n a m á však iné p r o s t r i e d k y na v y j a d r o v a n i e časovej postupnosti d e j o v ( k o n t e x t , p r í s l o v k y času, v e d ľ a j š i e v e t y a pod.), preto sa p r e d m i n u l ý

t

čas stáva v súčasnej spisovnej s l o v e n č i n e s y n o n y m n ý m g r a m a t i c k ý m p r o ­ striedkom, teda p r o s t r i e d k o m š t y l i s t i c k ý m . T o sú základné príčiny, pre k t o r é stredoslovenský systém m i n u l ý c h časov n e p r e v l á d o l v súčasnej spisovnej slovenčine, a preto i p r e d m i n u l ý

čas

s v o j í m p o z m e n e n ý m v ý z n a m o m , označujúc deje dávnejšej minulosti alebo zdôrazňujúc m i n u l é deje, stojí na okraji systému m i n u l ý c h časov a p o ­ stupne sa stáva iba š t y l i s t i c k ý m v a r i a n t o m m i n u l é h o času.

14

V y c h á d z a j ú c z tohto, p o k l a d á m e d ô k a z y o p l n o v ý z n a m o v o s t i a s y s t é m o vosti p r e d m i n u l é h o času v súčasnej spisovnej slovenčine na základe d o ­ k l a d o v z diel našich k l a s i k o v za m e t o d i c k y nesprávne. b) P r e používanie predminulého

času v súčasnej slovenčine m ô ž e m e

predpokladať tri p r í p a d y . P o n a j p r v sú t o Slováci, ktorí v s y s t é m e m i n u l ý c h časov p r e d m i n u l ý čas majú, ď a l e j S l o v á c i , k t o r í v systéme m i n u l ý c h časov p r e d m i n u l ý čas n e m a j ú a k o n e č n e Slováci, ktorí v s y s t é m e m i n u l ý c h časov majú p r e d m i n u l ý čas n e p r a v ý .

1 5

P ô v o d n ý p r e d m i n u l ý čas ( p l u s k v a m p e r f e k t u m ) j e s t v u j e len v skupine prvej

(starší

príslušníci

stredoslovenského

nárečia), ktorá v

porovnaní

s ostatnými d v o m a j e p o m e r n e malá. A k pristupujeme

k p r o b l é m u p r e d m i n u l é h o času v dnešnej

spisovnej

slovenčine z takéhoto v ý v i n o v é h o hľadiska, ukazuje sa, ž e j e h o hodnotenie ako š t y l i s t i c k é h o prostriedku j e n e v y h n u t n é . V s p i s o v n ý c h j a z y k o c h , v k t o r ý c h sa g r a m a t i c k ý systém ešte normuje, v k t o r ý c h p o u ž í v a t e l i a starostlivo dbajú o s p r á v n e j a z y k o v é n á v y k y , n e ­ s p r á v n y m v y s v e t ľ o v a n í m g r a m a t i c k é h o t v a r u m ô ž e sa oslabiť j e h o p o u ž í ­ vanie, ba zapríčiniť i j e h o zánik. Z d á sa, ž e toto platí aj o s l o v e n s k o m p r e d m i n u l o m čase. U ž o d u z á k o ­ nenia spisovnej s l o v e n č i n y j e h o v ý z n a m sa v y s v e t ľ o v a l zjednodušene, čo m a l o na j e h o v ý v i n v e ľ m i n e p r i a z n i v ý v p l y v . A k nesúhlasíme s h o d n o t e n í m p r e d m i n u l é h o času v súčasnej spisovnej slovenčine ako p l n o v ý z n a m o v é h o a s y s t é m o v é h o g r a m a t i c k é h o tvaru, n e ­ značí t o v ô b e c , ž e j e h o j e s t v o v a n i e v súčasnej spisovnej s l o v e n č i n e o d m i e ­ tame. A j k e ď sa j e h o h o d n o t e n í m a k o štylistického variantu m i n u l é h o času sysSúhlasíme tak s Horeckého hodnotením predminulého času ako štylistického va­ riantu v súčasnej spisovnej slovenčine. Neplatí to však o predminulom čase v dielach spisovateľov realistov, resp. v stredoslovenských nárečiach. Okrem toho tento slovesný tvar ako štylistický variant nemá „čisto časový" význam, t. j . označovanie tzv. predminulosti, ale má celý rad iných štylistických funkcií. Jednou z nich je funkcia zdôraz­ ňovania minulých dejov, ktorú predminulému času pripisuje E. Paulíny. Ide o príslušníkov stredoslovenských nárečí, ktorí vplyvom jazykového školenia a vplyvom jednoduchých systémov minulých časov dnes už predminulý čas nepouží­ vajú na pravom mieste podľa jeho pôvodného významu. Sem patria aj tí príslušníci východoslovenských a západoslovenských nárečí, ktorí si čítaním klasikov alebo vply­ vom stredoslovenských nárečí predminulý čas osvojili. u

15

t é m slovenských m i n u l ý c h časov zjednoduší, slovenčinu t ý m o t v a r o v ý v ý ­ r a z o v ý prostriedok neochudobníme. Naopak. V ý z n a m , k t o r ý m u v našich gramatikách a k o „ p l n o v ý z n a m o ­ v é m u " času pripisujeme ( t z v . p r e d m i n u l o s ť ) , n e d o v o ľ u j e j e h o širšie p o ­ užitie, ktoré b y m o h o l nadobudnúť a k o prostriedok štýlu. Jeho n á s i l n ý m z a r a ď o v a n í m do systému p l n o v ý z n a m o v ý c h g r a m a t i c k ý c h t v a r o v na zá­ klade v ý z n a m u , k t o r ý v skutočnosti nemá, len u r ý c h l i m e j e h o zánik, čím skutočne o c h u d o b n í m e slovenčinu. Poukázali sme na k o r e š p o n d o v a n i e p r e d m i n u l é h o času s p a s í v o m , s t a v o ­ v ý m p e r f e k t o m a konštrukciami s p e r f e k t o v ý m v ý z n a m o m v dielach našich klasikov. S v e d č i l o b y t o o tom, že pri prekladaní t ý c h t o g r a m a t i c k ý c h t v a ­ r o v z i n ý c h j a z y k o v a d e k v á t n y m e k v i v a l e n t o m v m n o h ý c h prípadoch m o ­ hol b y b y ť p r á v e p r e d m i n u l ý čas štylisticky p o u ž i t ý na základe s v o j h o p ô ­ vodného p e r f e k t o v é h o v ý z n a m u . V y h l i b y sme sa tak často p r e slovenčinu n e o b v y k l ý m m i n u l ý m pasívam a i n ý m t r p n ý m spojeniam. T v a r o m p r e d m i n u l é h o času b y sa m o h l o častejšie prekladať aj p l u s k v a m ­ perfektum z t ý c h j a z y k o v , v k t o r ý c h o h o j e s t v u j e . N a p r í k l a d p l u s k v a m ­ perfektum súčasnej a n g l i č t i n y v t ý c h prípadoch, kde v y j a d r u j e v ý s l e d o k z m i n u l é h o deja, n e m o ž n o v ž d y preložiť naším m i n u l ý m časom. Z d á sa, že použitie p r e d m i n u l é h o času b y bolo najprimeranejšie. T o platí aj o p r e ­ kladaní p l u s k v a m p e r f e k t a z j u ž n o s l o v a n s k ý c h j a z y k o v . Súčasnej spisovnej s l o v e n č i n e chýba v y h o v u j ú c i g r a m a t i c k ý prostriedok na o z n a č o v a n i e m i n u l ý c h d e j o v s p e r f e k t o v ý m v ý z n a m o m . K e ď ž e u klasi­ k o v t a k ý m t o p r o s t r i e d k o m j e p r á v e t z v . p r e d m i n u l ý čas, bude úlohou j a ­ z y k o v e d c o v o d k r y ť možnosti p o u ž í v a n i a ako aj j e h o štylistickú hodnotu v ich dielach. V slovenskom j a z y k o v o m p o v e d o m í p r e d m i n u l ý čas sa n e p o c i ť u j e ani ako dialektizmus, ani ako k n i ž n ý archaizmus. N a o p a k . P r e s v e d č u j e m e sa o tom pri čítaní našich klasikov. P r e d m i n u l ý čas j e j e d n ý m z t ý c h g r a ­ m a t i c k ý c h p r o s t r i e d k o v , k t o r é robia ich j a z y k p o v ý r a z o v e j stránke tak o b d i v u h o d n e b o h a t ý m a stále s v i e ž i m .

K OTÁZKE V Y K A N I A V SLOVENČINE Ján

Sabol

V y kanie v slovenčine sa riadi t ý m t o p r a v i d l o m : určitý s l o v e s n ý tvar, osobné a p r i v l a s t ň o v a c i e z á m e n o 2. osoby j e v ž d y v m n o ž n o m čísle, ale p r í d a v n é m e n o , trpné príčastie, r a d o v á číslovka a zámeno ( p r i v l a s t ň o v a c i e

- o k r e m 2. osoby, u k a z o v a c i e a v z ť a ž n é ) v m e n n o m prísudku alebo doplnku sú v jedn. čísle a zhodujú sa v rode s oslovenou osobou. T e n t o spôsob v y kania j e c e l o n á r o d n ý . V ľ u d o v e j reči pri v y k a n í v m n o ž ­ nom čísle stojí nielen určitý slovesný tvar, ale často i p r í d a v n é m e n o v p r í ­ sudku a l e b o d o p l n k u . T a k ý t o spôsob v y k a n i a ( „ d v o j e n i a " ) k o d i f i k o v a l S. C z a m b e l . Z a u j í m a v é sú p r í p a d y v y k a n i a , ak v prísudku alebo doplnku stojí p r í ­ davné m e n o rád alebo z á m e n o sám. V h o v o r o v e j reči a v literatúre sa stre­ távame s r o z k o l í s a n ý m stavom. P o n a j p r v sa v literatúre p o u ž í v a pri v y k a n í p r í d a v n é m e n o rád a z á m e n o sám v m n o ž n o m čísle. 1

2

3

4

„Papkajte, pán učiteľ, aby ste u nás neschudli... a v y to r a d i jedávate." (F. K r á ! ) — „ N o r a d i ste, že prišla vaša pani? Teraz skorej ozdraviete, len sa uspokojte." Ondreja dojala jej láskavosť, i chytiac ruku pani Kláry, bozkával ju slziac. (Jégé) — „ A pôjdete s a m i?" „ N o a s k ý m by mal?" (Kukučín) — „Pán Maguš!" Oslovený ústa otvoril. „Máte r a d i Nemcov?" (Jašík) — „ S a m i ste písali, s a m i si vylepte!" Igor odhodil papier k dverám. Ach, ako sa mu ten plešatý chlap hnusí. (Jašík) — „Nemali ste, Katrena," zazlievala jej mama, „ne­ mali ste to pred ním vyjaviť. Mali ste s a m i v sebe prehrýzť do ostatka, i keď je to ťažko." (Figuli) — „ A l e ja?" ozval sa Ondrej. „Ja nie — kdeže by j a . . . A k nemá jačmeň, vráti závdavok d u p l o m . . . " „ K d e ž e duplom! Buďte r a d i , ak na svoje v y . . . v y . . . " (Kukučín) — „Mamička, mamička . . . , " začne chvatom a dusiac sa, „to musíte s a m y uznať, s a m y uznať, že j e to divné — nuž divné zachodenie." (Timrava) — „ S a m i len?" spýta sa a pozrie po izbe, ač vedel, že druhého nieto tam. (Timrava) — Totka bola ako v plameni. T v á r jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka stála pred ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka po­ zdvihnúť . . . „ V y mu povedzte s a m i , čo je vo veci. Vás najskôr slúchne." (Kukučín) I n o k e d y j e p r í d a v n é m e n o rád a z á m e n o sám v j e d n o t n o m čísle. „ A v y , ujček, v y ostanete s á m ? Zas len sám musíte sa o všetko starať?" (Kukučín) — „ A k o ž e v y s á m môžete Hlavaja chytiť?" (Urban) — „Veru som ja, pán majster, r á d videl starú m a t e r . . . Sak aj v y ste ju r á d videli, keď za ňou plačete?" (Kukučín) — „Hľa, ste tak s a m a ! " (Smrek) — Zastavil ju i vravel jej utlmeno: „Prečo v y tak n e r a d a s e b a . . . ! " (Timrava) — „ V i e m . 1

Pravidlá slovenského pravopisu, Bratislava 1963, 110n.; E. P a u l í n y , Krátka gramatika slovenská, 2. vyd., Bratislava 1963, 143; E. P a u l í n y — J. R u ž i č k a — J. Š t o l c , Slovenská gramatika, 4. vyd., Bratislava 1963, 215, 287, 369 n.; J. O r l o v s k ý , Slovenská syntax, Martin 1959, 305; G. H o r á k , Využitie slovesnej osoby v spisovnej slovenčine, Jazykovedné štúdie I I I , Bratislava 1958, 239—276 (najmä 256 n.); V. U h 1 á r, O žargonizmoch v slovenčine, SR 19, 1954, 20—27. J. R u ž i č k a , O vykaní, Jazyková poradňa, Bratislava 1957, 193. Napr. na východnom Slovensku jé všeobecne rozšírený typ vykania Mamo, buli sce ku nam barz dobre. Bači, xoz,eľi sce do nas fše nazloscene. Pórov, i dis­ kusnú poznámku J. O r a v c a na konferencii o norme spisovného jazyka (SR 20, 1955, 221 n.). S. C z a m b e l , Rukoväť spisovnej reči slovenskej, 3. vyd., Martin 1919, 212. 2 3

4

že ste mocná, a viem i to, že máte ma r a d a . " (Figuli) — „Máte ju r a d a , Bora?" (Figuli) — „ A l e v e ď s á m ste povedali, že sa netreba dať hatiť časovými výmyslami." (Figuli) — „ . . . a u nás vychádzajú preklady jeho článkov v tlači, istotne ste nejeden s á m č í t a l i . . . " (Mňačko) — „Chorá nie som, ale just umriem, lebo máte gazdinú r á d . . . " (Hečko) — „ A ďalej j e to jednoduché. Máte ju r á d , ako som počul." (Jašík) — Vyvalil oči. „ A k o to myslíte? „ Č i jete r á d lanýže." (Blažková) — „Hovoríte tak, lebo ste s a m a ešte dieťa." (Blažková) — „Nie, pane, v tej izbe nespí nik. Budete v nej celkom sám." (Blažková) — „ V y sa r a d a hráte, pravda?" spýtal sa. (Blažková) — „ V á m nič netreba," povedal Gazda vážne. „Ste s a m a pre seba nevyčerpateľným bohatstvom." (Mináč) 5

Pravidlá slovenského pravopisu uvádzajú ako správne len t v a r y v j e d n . čísle ( p o d o b n e a k o pri ostatných príd. menách a zámenách, v y n í m a j ú c zá­ m e n o vy a váš). Spôsob v y k a n i a s t v a r o m príd. m e n a rád a zámena sám v m n o ž n o m čísle sa dostal do l i t e r a t ú r y z ľ u d o v e j reči. S p i s o v a t e l i a (najmä starší) h o na charakteristiku osôb a prostredia v e ľ m i často v y u ž í v a j ú . A k o ukazujú p r í k l a d y , v y s k y t u j e sa najmä v prózach z ľ u d o v é h o prostredia. G

V z n i k á otázka, či P r a v i d l á slovenského pravopisu pri k o d i f i k o v a n í v y ­ kania s príd. m e n o m rád a z á m e n o m sám zachycujú skutočný stav. V b e ž ­ n o m h o v o r o v o m styku sa naozaj v y s k y t u j ú t v a r y rád, rada v jedn. čísle i radi v m n o ž . čísle. V literatúre, ako sme v i d e l i , j e stav p o d o b n ý . N e m o ž n o však presne zistiť, od čoho závisí p o u ž í v a n i e t ý c h t o d v o j a k ý c h t v a r o v pri v y k a n í . T a k sa zdá, ž e sa oba spôsoby v y k a n i a zamieňajú v o ľ n e . T a k j e to napr. v t o m t o ú r y v k u z K u k u č i n a : „ A v y , ujček, v y ostanete s á m ? Zas len s á m musíte sa o všetko starať?" táto otázka plynula jej zo samého súcitom teplého srdca. „Ja nebudem s á m . Pozri, tu sú moji známi, veľmi dobrí priatelia; tí ma nikdy nezradia," a starý ako v triumfe poukázal na svoju manažériu. . . Julku to dojalo . . . pocítila, že k tomu podivínovi viažu ju zväzky súcitu, a t ý m prekonaná zvolala: „ N i e , neostanete tu s a m i . I ja tu budem, nenechám vás!" P r i v y k a n í s radi (podľa našich p o z o r o v a n í ) r o d o v ý r o z d i e l v m n o ž . čísle nie j e ( v y s l o v u j e sa tu v ž d y ď, či v y k á m e m u ž o v i alebo ž e n e ) . P r e t o b y sa n e m a l i r o z l i š o v a ť ani t v a r y sami — samy (tu ide l e n o p r a v o p i s n ý r o z d i e l ) . P r e d k l a d á m e na diskusiu otázku, či b y P r a v i d l á slovenského pravopisu nemali k o d i f i k o v a ť (aspoň p r e h o v o r o v ú r e č ) p o p r i t y p e vy ste (boli) sám (sama), rád (rada) i t y p vy ste (boli) sami, radi. P r i t o m v z n i k á otázka, či pri t o m t o druhom t y p e v y k a n i a treba z a c h o v á v a ť r o d o v ú d i f e r e n c i á c i u : sami — samy, radi — rady.

5

6

4. vyd., Bratislava 1963, 110-111. Podobne J. R u ž i č k a , O vykaní, 193.

Z P R Á V Y

ANTON JÁNOŠÍK

A

P O S U D K Y

ŠESŤDESIATROČNÝ

Toho roku sa dožil šesťdesiatich rokov svojho života dr. Anton" J á n o š í k , bývalý redaktor časopisu Slovenská reč. V tridsiatych rokoch patril medzi po­ predných prispievateľov, neskoršie sa stal redaktorom Slovenskej reči. A j po oslobodení prejavil záujem pracovať i v nových pomeroch, ale po sústredení jazykovednej práce do Bratislavy (v Slovenskej akadémii vied) ostal v Martine dosť osamotený a odvtedy publikoval málo. A k o väčšina slovenských jazykovedcov v tých časoch aj Anton Jánošík začal s opisnou dialektológiou. Bánovský rodák (narodil sa 7. apríla 1904 v Bánovciach nad Bebravou) dobre poznal svoje rodné nárečie. Na univerzite v Bratislave, kde študoval slavistiku a romanistiku u profesora M . Weingarta, Fr. Ryšánka a i., bánovské nárečie spracoval monograficky. Prvú časť práce ako ukážky z mono­ grafie publikoval v Sborníku na počesť Jozeťa Skultétyho (Martin 1933, 643— 652) pod názvom Z bánovského nárečia (úvod, hláskoslovie, texty), druhú časť v Sborníku Matice slovenskej — Jazykoveda ( X I X , 1941, 403—419) s názvom Zámenné skloňovanie v bánovskom nárečí. Monografia mala charakter začia­ točníckej práce. Na ľudovej reči (najčastejšie na bánovskom nárečí) Jánošík buduje i svoje štúdie a články uverejňované v Slovenskej reči od prvého ročníka, keď začala vychádzať v Košiciach. Na východnom Slovensku, kde učil na stredných ško­ lách (Košice, Prešov), a potom i v Martine na gymnáziu a na bývalej obchodnej akadémii všímal si jazykovú prax v škole. Zdalo sa mu, že spisovný jazyk v škol­ ských učebniach j e veľmi vzdialený od bežne hovorenej reči, že sa žiakom vedome alebo neuvedomené nanucujú výrazy neslovenské, české. K e ď k tomu na Slovensku pribudli politické boje živené hospodárskou krízou, boje autonomistov a centralistov, Jánošík sa pridal v praktickej jazykovede k puristickému smeru. Spočiatku nemal vyššie vedecké ambície, dal sa viesť skôr citom než rozumom. P r v é jeho príspevky boli málo podložené materiálové aj teoreticky. Vychádzali z poznania malej nárečovej oblasti a úzkeho kruhu literárnych diel. Chýbal im — ako aj iným vtedajším puristickým prácam — pozitívny program jazykovej kultúry, teoretické prehĺbenie náuky o spisovnom jazyku. Puristi videli jazyk len v jednej rovine, nediferencovali náležité prostriedky spisovného jazyka štylisticky a pritom ani nedbali na to, že sa jazyk vyvíja. A . Jánošík v o svojich príspevkoch uverejňovaných pod názvom Zo školskej slovenčiny s roz­ ličnými obmenami (Slovenčina na stredných školách, SR I, 1932-33, 217-219; Niečo zo školskej slovenčiny, SR I I , 1933-34, 66 n.; Slovenčine v učebniciach, SR I I , 1933-34, 205-211; Z o školskej slovenčiny, SR I I I , 1934-35, 96 n.; SR I V , 1935-1936, 12 n.; SR V , 1936-37, 57 n. i v ďalších ročníkoch) vyčíta nesprávne vykanie, nesprávne používanie predložky u, nesprávne väzby slovies ap., ale najčastejšie jednotlivé slová a výrazy, o ktorých sa domnieval, že sú nesloven­ ské. Z hľadiska školskej praxe písal nielen proti slovám „inkúst" (miesto atrament), „barva" (m. farba), „ v e n k o v " (m. vidiek), ,,válka",(m. vojna), „stejný" (m. rovnaký), „padelok" (m. falzifikát), „úkol" (m. úloha), „mluva" (m. reč),

„vesničan" (m. dedinčan) ap., ale aj proti slovám, o ktorých v tom čase nevedel, že sa vyskytujú aj v nárečiach (pozde a odvodeniny, zvlášt, zvláštny a odvode­ niny a i . ) , alebo zámerne zdôrazňoval a uprednostňoval ludové synonymá proti spisovným („knižným") slovám (bok — strana, čas — doba, učený — vzdelaný a i . ) . V tomto smere zachádzal priďaleko, keď staval slová ako cirkel, sklep a i. proti kružítko, kružidlo, obchod ap. a keď podlá svojich zásad chcel opravovať starších spisovatelov. V ďalších príspevkoch Jánošík sa usiloval svoje skúmanie prehĺbiť: zdôraz­ ňoval systémovosť javov, i keď systém jazyka chápal neurčite. Takejto povahy sú štúdie, ktoré vychádzali pod súhrnným názvom Z o slovenskej kvantity (Kvan­ tita devarbatív s predponami, SR V , 1936—37, 194 n. atď.), i niektoré príspevky v rubrike Zo školskej slovenčiny (Formy príčastia min. trpného pri predmetných slovesách, SR V , 1936—37, 133—141). Vyznačujú sa bohatstvom zhromaždeného materiálu, ktorý však nie je rovnorodý. Po udalostiach okolo Pravidiel slovenského pravopisu (z r. 1940), vypracova­ ných komisiou v čele s H. Bartkom, keď vtedajšie ministerstvo dalo posúdiť ich návrh univerzite a vedenie Matice slovenskej s t ý m postupom súhlasilo, H . Bartek za podpory svojich stúpencov opustil Slovenskú reč a založil podobný časopis s názvom Slovenský jazyk (vyšlo 8 čísel). V o vydávaní Slovenskej reči pokračoval so staručkým J. Škultétym Anton Jánošík, ktorému vtedajšie vede­ nie Matice slovenskej dôverovalo. Sám písal ďalej v duchu umierneného puriz­ mu, ale ako redaktor prepúšťal i články priamo alebo nepriamo namierené proti prepiatemu purizmu. V tom čase začalo sa v Matici slovenskej sústavnejšie pracovať na príprave slovenského slovníka. A . Jánošík a E. Jóna podujali sa najprv na základe nového slovníkového materiálu upraviť pre nové vydanie slovník Petra Tvrdého, ale po čase miesto toho podľa vzoru českého akademického slovníka (Príruční slovník jazyka českého, I—VIII, 1935—57) vypracovať väčší dokladový Slovník spisov­ ného jazyka slovenského, (tzv. matičný slovník; vychádzal v zošitoch v rokoch 1946—49, ale ostal nedokončený, vyšiel len I. diel, písmeno A—J). Práca bola poznačená dobou svojho vzniku. Metodologicky odrážala vtedajšiu úroveň slo­ venskej lexikografie, materiálové nestačila už zachytiť rýchly rozvoj najnovšej slovenskej literatúry. A . Jánošík usiloval sa vniesť do slovníka i výsledky práce puristov, ale ostali skoro len tie, ktoré boli podložené dokladmi z klasikov i z novšej literatúry a stali sa pevnou zložkou normy spisovnej slovenčiny. Slovníkový materiál, ktorý Jánošík pomáhal zhromažďovať, využil sa neskoršie pri slovníkových a iných jazykovedných prácach v Slovenskej akadémii vied. A . Jánošík roky nosil v hlave problémy, ktoré ho trápili, pilne zbieral materiál, rád v diskusiách overoval svoje názory, ale pri mnohých trval neústupné na svojom stanovisku. Niektoré jeho práce o slovenskej kvantite, o zmene s>š (Zmena s > š v skupinách sl, st, sk, sm .a sp, SR X I I I , 1947—48, 273 n. a SR X I V , 1948—49, 21 n.) i poznámky o slovenských slovách a tvaroch sú prínosom v ja­ zykovednom výskume slovenčiny. Z príležitosti jeho šesťdesiatky želáme A . Jánošíkovi dobré zdravie a n o v é sily do ďalšej práce. E. Jóna

O. K A J A N O V Á - S. CULEN, ŠPANIELSKO-SLOVENSKÝ A SLOVENSKOSPANIELSKY VRECKOVÝ SLOVNÍK, Bratislava 1964, 882 strán. V januári 1964 vyšiel v S P N prvý Spanielsko-slovenský a slovensko-španielsky slovník vreckového formátu. Bol to najväčší prekladový slovník do španiel­ činy, ktorý dovtedy vyšiel v Československu. V ý z n a m y slov sa v ňom nevy­ svetľujú opisom, lež reálnym prekladom — ekvivalentom (resp. ekvivalentmi). Má takmer 800 strán. N a ďalších sto stranách j e k slovníku pripojená časť o v ý ­ slovnosti slovenských hlások pre španielsky hovoriacich používateľov i opis výslovnosti španielskych hlások pre Slovákov, ako i stručná gramatika španiel­ činy a najbežnejšia konverzácia. Španielsko-slovenskú časť zostavila O. K a j a n o v á, slovensko-španielsku časť, úvodné partie, prehľad gramatiky a konver­ záciu vypracoval inž. Š. Č u 1 e n. P r v á časť, španielsko-slovenská, j e menšia, má tristo strán. Hodne sa opiera 0 jestvujúce španielsko-české slovníky, o Dubského slovník. Slúži na prvú infor­ máciu pre študentov španielčiny a pre samoukov. Druhá časť, slovensko-španielska, znesie náročnejšie kritériá. Naznačuje to už rozsahom, lebo j e takmer o dvesto strán väčšia než prvá. Autor inž. Culen v nej využil svoju suverénnu znalosť klasickej španielčiny a španielskych reálií. Je to časť vypracovaná celkom samostatne, ani v najmenšom nie j e mutáciou nejakých iných slovníkov. N a tejto pomerne malej ploche autor podáva maxi­ mum zo slovného bohatstva španielčiny. Dosiahol to najmä dvoma postupmi: 1. Z o slovníka vynechal všetky slová latinsko-gréckeho pôvodu (europeizmy), ktoré v obidvoch jazykoch majú podobný význam, takže najmä pri receptívnej (pasívnej) znalosti jazyka neprekážajú rozdiely v ich forme. S takýmito cudzími slovami si používatelia ľahko v texte poradia. Napr. slovo institución sloven­ skému čitateľovi nebude prekážať pri chápaní španielskeho textu, ak rozumie ostatné španielske slová v danom kontexte. Podobne ani slovenská podoba tohto slova — inštitúcia — španielsky hovoriacemu používateľovi neznemožní porozumieť myšlienku, ak bude ostatné slovenské slová kontextu rozumieť. 2. V ý b e r slov oprel o frekvenčný slovník španielčiny od Garciu Hoza, ktorý určuje počet najfrekventovanejších španielskych slov na 13 000. V slovenskošpanielskej časti autor ako ekvivalenty berie do úvahy predovšetkým najviac frekventované španielske slová. Z o slovenskej strany robil výber slov podľa Pravidiel slovenského pravopisu a podľa prvých dvoch zväzkov Slovníka sloven­ ského jazyka (iné ešte dovtedy nevyšli). Pravda, ako ekvivalenty často priberá 1 synonymá týchto najfrekventovanejších španielskych slov. V každom hesle naznačuje rozdiely medzi jednotlivými synonymami, napr. v hesle rozličný ich rozložil do poradia: 1. diferente, diverso, distinto, vario 2. (nerovnaký) desigual 3. (rôznorodý) variado. Pri hesle rozmanitý, ktoré sa významové dotýka s heslom rozličný, lenže ešte viac podčiarkuje variabilitu, autor k synonymám variado, distinto pridáva ďalšie synonymum heterogéneo. Synonymá, ako vidieť z prí­ kladu, sú tak usporiadané, že ani v o väčšom prekladovom slovníku nebude veľa hesiel, ktoré by bolo treba z tohto hľadiska prepracovať. Osobitne si dal autor záležať na gramatických slovách: na predložkách a na spojkách. Toto j e nesporná výhoda, lebo práve predložky a spojky sú najfrek­ ventovanejšie slová v každom jazyku, no napriek tomu bývajú v prekladových slovníkoch — a to nie iba v malých — spracované oveľa slabšie ako plnovýzna­ mové slová. Na ilustráciu možno vziať ktorúkoľvek predložku z tejto časti. Napr.

významy predložky po sa uvádzajú v poradí: 1. (časové) después de; po tom všetkom al cabo de todo; po celý čas durante todo el tiempo; po celé hodiny horas enteras 2. (miestne) hasta; po ulici por la calle 3. (spôsob) po španielsky a la espaňola, (o reči) en espaňol; po prvé en primer lugar; jeden po druhom uno tras otro 4. (účelové); ísť po chlieb ir a comprar pan 5. (cena) a. Dôkladnosť spracovania predložiek jasne vynikne, keď predložkové heslá porovnáme s prvou časťou slovníka, kde sa slovenské ekvivalenty k španielskej predložke vymenú­ vajú bez akéhokoľvek vymedzenia a bez dokladov, napr. de predl. od; z; pri; cez; v. V slovníku sú prvý raz publikované i základné pravidlá pre španielsky hovo­ riacich používateľov. Vychádzajú v ústrety kubánskym a hispanoamerickým študentom (menej presne nazývaných latinskoamerickými), ktorí sa učia slo­ venčinu, a to tak, že upozorňujú na rovnakú výslovnosť istých hlások v špa­ nielčine i v slovenčine (napr. slovenské T, ň — španielske U, n), i tak, že výslov­ nosť určujú pomocou ruštiny, francúzštiny alebo tak, že sa napr. výslovnosť mäkkých ď, ť opisuje v spojení s výslovnosťou mäkkých ň, T. Autor sa tu opiera o poznatky z vlastnej dlhoročnej pedagogickej praxe. V španielskej výslovnosti pre Slovákov sa drží štandardnej, klasickej výslovnosti španielčiny. Nepripúšťa nárečové, regionálne a iné nepodstatné nuansy výslovnosti (napr. ľubovoľné zamieňanie hlások b — v, ostrú, nie interdentálnu výslovnosť c pred e, i). Po kapitole o výslovnosti nasleduje v slovníku stručný prehľad španielskej gramatiky. Tento prehľadný opis je natoľko úplný, že celkom vystačí na zvlád­ nutie španielčiny. Dôležitý je najmä preto, že v doteraz publikovaných učebni­ ciach sa gramatické učivo nepodáva ucelene. T tu autor uplatnil svoje pedago­ gické skúsenosti. Napr. pri určovaní gramatického rodu (v obidvoch jazykoch) nevychádza len z významu substantív, ale i z formy ich zakončenia, a to tak pri ženskom, ako i pri mužskom rode. Zvlášť názorne sú spracované partie o záme­ nách a prehľadné tabuľky o tvorení a používaní slovesných časov, najťažšej to stránky španielskej gramatiky. Dobrý dojem slovníka nepotrebne rušia korektorské chyby, ktoré v diele ostali, napr. prehľad gramaticky miesto gramatiky (str. 4), mäd m. med (800), teugua m. leugua (802), dvanácte m. dvanáste, dvaciata m. dvadsiata (816), dvaciatka m. dvadsiatka (818), láskav m. láskavý (852) a i. Tento vreckový slovník tvorí dobrý základ pre stredný prekladový slovník alebo pre technický slovník. Autor tu preukázal schopnosť vypracovať takéto slovníky. J. Oravec

V A L É R I A B E T A K O V Á , METODIKA ROČNÍKU ZÁKLADNEJ DEVÄŤROČNEJ

SLOVENSKÉHO JAZYKA V 6.-9. ŠKOLY, Bratislava 1963, 153 strán.

Odbornej literatúry, ktorá dáva poučenie o tom, ako treba pracovať na hodi­ nách jazykovej výchovy, j é na Slovensku ešte stále znepokojujúco málo. Tento nedostatok sa postupne odstraňuje; dokladom o tom je i práca V . B e t á k o v e j , ktorá j e dočasnou učebnicou pre pedagogické inštitúty.

Autorka si prácu rozvrhla do piatich častí: I. Úvod, I I . Metodika hláskoslovia a pravopisu, I I I . Metodika tvaroslovných výkladov a tvaroslovného výcviku, IV. Metodika vyučovania skladby, V . Gramatika v spojení s vyučovaním slohu. V úvode Betáková zdôrazňuje, že i pri jazykovej výchove treba vychádzať z princípu spojenia školy so životom. Ukazuje, že výsledky jazykovej výchovy sa docieľujú nielen na hodinách slovenského jazyka, ale závisia aj od jazykovej úrovne vyučovania v rámci ostatných vyučovacích predmetov. Všíma si, ako jazyková výchova zasahuje jednotlivé zložky osobnosti mladého človeka zo stránky rozumovej, estetickej i mravnej; vyslovuje požiadavky, ktoré musí spĺňať učebnica slovenského jazyka so zreteľom na výchovné a didaktické zá­ sady a s prihliadaním na zložky slovenského jazyka ako vyučovacieho predmetu. Z druhej časti (metodika hláskoslovia a pravopisu) treba upozorniť najmä na dôraz, ktorý položila autorka na jazykovú kultúru učiteľa, na starostlivé zosta­ vovanie jeho jazykových prejavov, a to z vnútornej (myšlienková výstavba) i vonkajšej stránky (zvuková stránka, tempo reči, mimika, gesto). Pri výcviku žiakov v správnej výslovnosti autorka podnetne odporúča použiť metódu sebakontroly pomocou magnetofónu. P o istej príprave nahráme žiakov jazykový prejav a potom mu ho prehrávame, aby si svoju výslovnosť mohol primerane posúdiť, a to i na základe postrehu svojich spolužiakov. 2iak si má uvedomiť, že deťormácie v o výslovnosti rovnako ako chyby v zapisovaní slov a viet narúšajú zmysel slova, ba i celého prejavu. Pravopis sa má vyučovať v úzkej súvislosti so správnou výslovnosťou a ďalej s gramatickou analýzou. V okruhu pravopisného výcviku Betáková veľa pozornosti venuje diktátu (jeho najrozličnejším druhom) a pravopisným cvičeniam. Tu treba poukázať najmä na požiadavku nešetriť s časom na opravu diktátu ani na prípadné kontrolné opakovanie diktátu (cvičí sa tým p*ozornosť menej pozorných žiakov a zvyšuje sa tým sebadôvera žiakov pri písaní). Pri oprave diktátov rozličného druhu treba dbať na aktívne formy opravy. Tu pokladám za užitočné pripojiť krátku poznámku. Diktát je neraz medzi žiakmi strašiakom, a to často len preto, že má jednotvárny a priam duchamorný šablónovitý ráz. P r á v e rozličné formy diktátov a rozličný materiál, ktorý sa na ne použije (napr. zábavná literatúra pre mládež a texty pracovného rázu, s ktorými žiaci prídu každodenne do styku), môžu zmeniť doterajšiu zlú prax s diktátmi („diktátománia"); aj tu treba uplatniť princíp spojenia školy so ž i v o ­ tom a nezanedbať aktivitu žiakov, a to ani pri hľadaní textov vhodných na diktát. Okrem toho treba, aby sa pri diktátoch viac ako doteraz uplatňovala zraková pozornosť a pamäť žiaka (diktáty po prečítaní textu). V tretej časti (metodika tvaroslovia) autorka pripomína ciele tvaroslovného výcviku a dôkladne si všíma rozličné druhy gramatického rozboru; v tomto rámci sa pristavuje pri takzvanom všestrannom gramatickom rozbore. V pozadí jazykových rozborov má byť usilovanie o to, aby sa žiaci naučili dôkladne pozo­ rovať jazyk a pri jeho pozorovaní uplatnili všetky svoje doterajšie vedomosti o jeho prvkoch. Potom preberá Betáková metodiku vyučovania jednotlivých slovných druhov, a to podľa požiadaviek osnov v 6.-9. ročníku. Kde-tu autorka vyslovuje požiadavku, aby sa v danom okruhu ustálila jazy­ kovedná teória (zjednotila vzhľadom na školskú prax). Napríklad na str. 82 žiada: „ P r e školskú gramatiku malo by sa jednoznačne určiť, ku ktorému slov­ nému druhu zaradiť slová, ako mnoho, málo, moc atď." K tomu treba podotknúť,

že pri slovnodruhovom zaradení týchto slov j e rozhodujúci ich vecný význam a ten ich jednoznačne začleňuje medzi neurčité číslovky. Pri slovesnom vide Betáková upozorňuje na ťažkosti, ktoré robí osvojenie si poznatku, že tvar prítomného času dokonavých slovies vyjadruje budúci dej a ďalej, že tvar minulého času nedokonavých slovies, hoci vyjadruje dej, ktorý prešiel, má predsa nedokonavý vid (ťažkosť, ktorá j e v jazykovej skutočnosti, sa tu zvyšuje hádam aj gramatickým názvom, termínom). Autorka spomína pri imperatíve aj kategóriu času (92), lenže o čase pri impe­ ratíve hovoriť dosť dobre nemožno; možno tu žiakov len upozorniť, že imperatív dáva popud na konanie (vykonanie deja), ktorý j e — vzhľadom na príkaz — budúci. (Pri imperatíve sa čas ako gramatická kategória neurčuje.) V štvrtej časti (metodika vyučovania skladby) sa dávajú rozličné spôsoby schematického grafického znázornenia vzťahu jednotlivých členov vety a závis­ losti viet v súvetí. Autorka správne upozorňuje, že tu nemožno dať dajaký jednotný a azda všeobecne platný spôsob znázornenia; treba len dbať o jeho jednoduchosť a výstižnosť. Správna j e požiadavka, aby sa celková výstavba viet a súvetí zlaďovala s ich intonáciou a potom z nej aj poznávala (pozri str. 130). Vychádzajúc zo školskej praxe, ktorá ukazuje, že pri vetnom rozbore spo­ znanie podmetovej a prísudkovej vety robí najväčšie ťažkosti, autorka radí pre­ berať tieto vedľajšie vety až za ostatnými vedľajšími vetami (po prívlastkovej, predmetovej atď.). Možno hádam dodať, že v prípadoch, keď vetný rozbor pri­ púšťa dvojakú interpretáciu, netreba sa pridŕžať kŕčovite jedinej. Sporné a ťažké prípady vysvetlí (doplní) pri rozbore súvislého textu učiteľ a svojím vysvetlením otvára perspektívy ďalšieho hlbšieho poznania jazykových faktov za rámcom požiadaviek kladených osnovami. Pri syntaktickom rozbore autorka upozorňuje na potrebu zväzovať ho s inter­ punkčným rozborom. A b y sa žiaci dobre naučili, kde písať jednotlivé inter­ punkčné znamienka, treba im dávať s týmto zreteľom rozličné cvičenia. K tomu treba dodať iba to, že v školskej praxi sa často výcvik v správnej interpunkcii zanedbáva (azda preto, že ju možno v e ľ m i dobre oprieť o logický úsudok); interpunkčná chyba sa pokladá za „malú" chybu, naproti tomu chyba v lexikál­ nom pravopise (napr. v písaní i-y) sa tradične pokladá za „hrubú". Prehliadanie interpunkčných chýb (podľa uznanlivých konštatovaní typu „len tri čiarky za­ budol napísať") j e celkom pomýlené. Piata časť (gramatika v spojení s vyučovaním slohu) podáva návod, ako zužit­ kovať vedomosti z gramatiky pri zostavovaní správnych a výstižných viet a ce­ lých jazykových prejavov. Preberajú sa tu lexikálne štylistické prostriedky (napr. ustálené spojenia, lexikálna synonymita, prirovnanie) čiže lexikálna štylis­ tika i takzvaná gramatická štylistika (napr. slovosled, používanie viet podľa obsahu, členitosti a rozvitosti, syntaktická synonymita a používanie priamej a nepriamej reči). Treba upozorniť na to, čo V . Betáková uvádza na začiatku tejto časti, že „od roku 1957 (keď vyšli učebné osnovy pre pokusné jedenásťročné stredné školy) sa slohový výcvik spája s jazykovým výcvikom, s vyučovaním gramatiky a pra­ vopisu. (Predtým bola slohová výchova pričlenená k literárnej výchove.)" — Za­ radenie slohového výcviku do jazykovej výchovy v užšom zmysle slova je správne. So zreteľom naň sa zostavujú i učebnice, aj keď tu neraz badať ne­ istotu a zatiaľ iniciatívnu nejedno tu. Fakt, že kapitolka o gramatickej syno-

nymite vyznieva chudobne, vyplýva i z toho, že ani v jazykovej teórii proble­ matika nie j e v potrebnej miere rozpracovaná. Vcelku možno povedať, že práca V . Betákovej j e opretá o starostlivé štúdium jazykovednej literatúry i literatúry metodickej — našej a sovietskej. Učebnicový charakter metodiky nedovolil širšie rozvinutie návodov, ako objasňovať isté ťažšie gramatické pojmy. Miestami by sa bol žiadal prehľadnejší a sviežejší spôsob podania. Napr. na str. 47 trošku ťarbavo vyznieva požiadavka vyslovená v súvetí: Ziak si musí uvedomiť, že jazyk j e prostriedkom dorozumievania, a preto rôzne spôsoby vyjadrovania myšlienok prostredníctvom jazyka, o kto­ rých sa učil, že jestvujú, musí sa naučiť i prakticky použiť v čo možno najdo­ konalejšej forme. . Treba si len želať, aby študenti, ktorí budú knihu V . Betákovej používať ako svoju učebnicu, vo svojej vyučovateľskej praxi problémy súvisiace s metodikou jazykovej výchovy ďalej domýšľali a vyslovovali sa potom o nich aj na strán­ kach našej pedagogickej tlače. Takéhoto premýšľania a takejto literatúry, i keby bolo oveľa viac ako doteraz, nebude nikdy nazvyš. Doterajšie časté neúspechy v jazykovom vyučovaní a v jazykovej výchove vôbec, na ktoré sa neraz monotónne žalujeme asi v takej podobe, že nám na školách rozličných stupňov veľa žiakov prepadá práve z materinského jazyka, sú neklamným dôkazom o tom, že chyba nie j e v jazyku, ale v metóde, akou sa vyučuje. Želáme recenzovanej Metodike slovenského jazyka v 6.-9. ročníku, aby zo­ budila užitočné premýšľanie o postupoch pri vyučovaní slovenského jazyka a tak pomohla zlepšiť jeho výsledky. G. Horák

SEMINÁR O O T Á Z K A C H L I T E R A T Ú R Y PRE DETI A MLÁDEŽ Kruh priateľov detskej knihy pri vydavateľstve Mladé letá usporiadal v dňoch 19. a 20. mája tohto roku v rekreačnom stredisku na Dubníku seminár o prob­ lémoch literatúry pre deti a mládež. Zúčastnili sa na ňom pracovníci vydavateľ­ stva Mladé letá, redaktori časopisov pre mládež, spisovatelia, literárni vedci i kri­ tici a jazykovedci; medzi účastníkmi boli i dvaja zástupcovia S N D K (Statní nakladatelství detské knihy) z Prahy. V prvý deň odznela prednáška dr. S. Š m a 11 á k a Literatúra pre deti a do­ spelí. Prednášate! zdôraznil, že literatúru pre mládež treba merať rovnako prís­ nymi kritériami umeleckosti ako literatúru pre dospelých; ukázal, že literatúra pre mládež má čo povedať i dospelým a môže obsahovať i také sprievodné prvky vo svojom zacielení, ktoré postihne len skúsený dospelý čitateľ. Dr. Šmatlák zdôrazňoval jednotu literatúry pre mládež s ostatnou literárnou tvorbou. Prednáška mala podnetný ráz a vyvolala živú diskusiu. Ukázalo sa v nej, že literatúra pre deti a mládež má síce svoju špecifickosť (zreteľ na okruh skúse­ ností a záujmy mládeže, prihliadame na psychické ustrojenie dieťaťa a mládeže), no jej špecifikum sa nesmie chápať v zmysle menšej umeleckej náročnosti. Prvotným adresátom literatúry pre mládež je síce dieťa a mladý dorastajúci človek, no má ona svoj, a to aj umelecký dosah i pre dospelých.

Diskusia pokračovala i vo večerných hodinách. Účastníci seminára si v druž­ nom posedení ďalej vymieňali náhľady a nadväzovali kontakt v danom okruhu práce. Druhý deň seminára vyplnila prednáška dr. Z. K 1 á t i k a Začlenenie litera­ túry pre mládež do kontextu celonárodnej literatúry (pôvodná téma Pokus o za­ členenie slovenskej literatúry pre mládež do kontextu literatúry svetovej). Prednášateľ ukázal na niekoľkých typických príkladoch zo slovesnej tvorby pre mládež, že fak ako v literatúre pre dospelých i v literatúre pre mládež sa uplat­ ňuje rozširovanie tematiky a nové postupy. V diskusii sa veľa pozornosti venovalo otázke, ako rozuzliť nastolený problém šťastného zakončenia (happy-end). Rovnako veľa pozornosti sa venovalo po­ staveniu slangu v literatúre pre mládež, a to najmä dospievajúcej. Premyslene sa s týmto problémom vyrovnala Mária Ďuríčková v knižke Stíhač na galuskách (vydal Slovenský spisovateľ r. 1963). Autorka použila mládežnícky slang funkčne a v okruhu frazeológie ukázala možnosti viazať ho s vtipnou frazeo­ lógiou ľudovou (spat ako vodovod; Rob si somára z plastelíny, a nie zo mňa; Ej, keby som ja teraz mohol byt mladý, dal by som za to aj kilo maku — alebo aj dve). Seminár bol významným podujatím na utvrdenie a ďalšie rozvíjanie spolu­ práce všetkých, čo sa zúčastňujú na vydávaní kníh pre mládež a sú za ich vnú­ tornú a vonkajšiu stránku zodpovední. V závere diskusie bola vyslovená požiadavka, aby sa na budúcoročnom semi­ nári zúčastnili aj psychológovia, ďalej i pracovníci mládežníckych redakcií roz­ hlasu a televízie. Bol prijatý návrh, aby sa na seminári r. 1965 dôkladne zo všetkých stránok rozobrali vybrané diela zo staršej i najnovšej tvorby pre mládež. Účasť pracovníkov Ústavu slovenského jazyka na seminári (J. O r a v e c , M . Š a l i n g o v á , G. H o r á k ) bola užitočná. Spisovatelia a pracovníci vydava­ teľstva Mladé letá ju privítali ako záväzný prísľub spolupráce. Ide teraz len o to, aby táto spolupráca nadobudla systematický ráz. G. Horák

R O Z L I Č N O S T I

K významu slova znik. — Nedávno sa nám dostali do rúk doklady z archívu slovníkového oddelenia TJSJ, na ktorých bolo nesprávne zachytené slovo znik. Doklady boli vypísané z diel Tajovského, Jégého i zo slovenských ľudových roz­ právok. Slovo znik bolo v týchto textoch pravdepodobne redakčnou úpravou zmenené na „vznik", čo deformuje význam vety. Pretože slová vznik a znik majú úplne protichodný význam, nastáva v texte pri zámene jedného druhým logický skok. Ukážeme si to na tejto vete, vybratej z Tajovského: Všetko do vzniku zhorelo miesto správnej podoby: Všetko do znik u zhorelo. Zhorieť do zniku znamená zhorieť úplne, zaniknúť horením úplne, horením sa celkom zničiť, dospieť do zániku. A k sa teda v takomto kontexte dosadí miesto slova znik slovo vznik, dostávame nezmyselný význam vety, akoby sa horením dospievalo nie ku zániku, ale ku vzniku vecí. Zásah upravovateľa ukazuje, že nepoznal význam slova znik a pravdepodobne ani slovo ako také a tak ho ne­ náležité nahradil všeobecne známym slovom vznik. Podobnou nesprávnou úpravou boli postihnuté aj tieto v e t y : Cigaretu vy­ fajčil do vzniku (miesto do zniku) (doklad z Tajovského), Vydrancovali dediny do vzniku (Jégé) miesto správneho do zniku; upravovateľ neušetril ani znenie slovenských ľudových výtvorov, hoci z ľudovej reči slovo znik veľmi dobre poznáme. Došlo pritom k takýmto absurdným v ý r o k o m : pobil všetkých do vzniku (!), kohút pozobal proso do vzniku ( ! ) . Doklady sú zo zbierky slovenských ľudových povestí. Slovo znik patrí teda do rodiny slov ničiť, zanikať, zaniknúť, zánik, a nie ku skupine slov s protikladným významom: vznik, vznikať, vzniknúť. V slovníkovom archíve ÚSJ sme našli aj doklady na správne použitie slova znik, a to aj v texte z Tajovského, čo nás presvedčuje o tom, že išlo skutočne o zásah do textu tohto autora. Všimnime si tieto doklady: Obrátil papierovú čútorku druhým koncom, vo­ pchal do nej cigaretľu a vyfajčil do zniku. (Tajovský) — Zámki povipalujú, do zňiku rúcajú. (Janko K r á ľ ) — Ale príde povíchrica, zoženie búrku velikú, všetko zbije, všetko zmláti, všetko zdlávi až do zniku. (J. K r á ľ ) — A dnes povedal, . . . že nás všetkých zničí do zniku ! (Vansová) Z ľudovej reči poznáme dobre spojenie do zniku sa všetko minulo, čo uvádza aj Záturecký. Napokon i doklady z krásnej spisby svedčia o tom, že sa podstatné meno znik najčastejšie používa pri slovesách, ktoré označujú zásah veci dejom do úplného vyčerpania, spotrebovania, likvidácie, do zániku. Vari najlepšie to vidno z pleonastického spojenia: zničiť do zniku, ktoré sa po­ užíva bežne. Napokon pripájame ešte jednu poznámku: popri spojení zhorieť do zniku máme v spisovnom jazyku knižné spojenie zhorieť do t la. Etymológia slova íZo nie je dodnes objasnená. V živej reči však dávame prednosť spojeniu zhorieť do z n i k u. M. Salingová Hamuljak - Hamuliak. — Meno Martina Hamuljaka, známej osobnosti Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, sa bežne píše s -jak. Tak sa uvádza

napr. aj v I I . zväzku Dejín slovenskej literatúry, ktorý vydala Slovenská aka­ démia vied (vyšiel pod osobitným názvom Literatúra národného obrodenia, Bratislava 1960). Podľa dnešného pravopisu, teda Hamuliak, píše ho najnovšie A . M r á z v článku Zástoj cyrilometodejskej idey u bernolákovcov, ktorý vyšiel v Sborníku Filozofickej fakulty Univerzity Komenského — Philologica ( X I V , 1962). Sám sa o tom v štúdii zmieňuje (na str. 44): „Hamuljakovo priezvisko i teraz sa píše nejednotné. V štúdii o ohlasoch českých skutočností v Štúrových Slov. nár. novinách a ich beletristickej prílohe Orie tatranskom, odtlačenej v X I I I . zv. Sborníka filozofickej fakulty, transkriboval som ho v zaužívanejšej podobe Hamuljak. V prítomnej štúdii píšem ho podľa dnešného pravopisného úzu." S podobnou zmenou v písaní priezvisk starších kultúrnych činiteľov sa stretávame napr. aj v štúdii K . P a l k o v i č a Z predbernolákovských slovní­ kov, ktorá tiež vyšla v uvedenom X I V . zväzku Sborníka F F U K — Philologica. K . Palkovič (na str. 108) uvádza, že meno Andrej Brestiansky píše podľa sú­ časného slovenského úzu „podobne, ako sa upravuje pravopis aj iných starších autorov, ktorí si písali meno cudzou ortografiou". Možno sa pýtať, či j e takýto postup správny a či sa nemáme pridržiavať pô­ vodných podôb, ktoré sú zaužívané a ktorých sa pridržiavali sami nositelia ta­ kýchto mien. Pri rozbore tejto otázky je užitočné pozrieť sa najprv na pravopis cudzích vlastných mien. Cudzie vlastné mená sa obyčajne píšu v pôvodnej nezmenenej podobe (ide o nezdomácnené cudzie slová). Niektoré z nich predsa však zdomácnievajú, pričom sa mení ich zvuková aj pravopisná podoba. ( K tomu pozri môj článok O zdomácnených a nezdomácnených cudzích vlastných menách v spisov­ nej slovenčine, SR 25, 1960, 41.) V zdomácnenej podobe používame však cudzie mená osôb len v istých, pomerne presne vymedzených prípadoch. Ide o mená všeobecne známych osobností, ktorých dielo prekročilo úzke hranice svojej vlasti, napr. Kalvín (pôvodne Calvin). Takto sa v udomácnenej podobe použí­ vajú aj niektoré vlastné mená starogrécke a latinské, napr. Homér, Vergil, Tertulián a pod. (k tomu pozri článok J. H o r e c k é h o Grécke a latinské vlastné mená v slovenčine, SR 12, 1946, 181—182). V niektorých menách ide o nahrádza­ nie cudzích písmen domácimi. Tak napr. miesto poľského 1 možno písať v slo­ venčine obyčajné Z, podobne miesto srbochorvátskeho č možno písať č a miesto francúzskeho c písmeno s, napr. Slowacki, Jagič, Miletič, Besanson. Mená typu Jagič, Miletič a pod. sa ničím nelíšia od domácich mien. Inak sa v slovenčine dôslednejšie neposlovenčujú cudzie mená (ako j e to napr. v srbochorvätčine a v ruštine, kde sa cudzie vlastné mená osôb používajú v zdomácnenej podobe). A k sa niektoré cudzie vlastné mená osôb používajú v zdomácnenej podobe, j e tým skôr na mieste používať mená známych starších domácich autorov v tej podobe, ktorá zodpovedá norme dnešnej spisovnej slovenčiny. Môže ísť pritom, rovnako ako pri cudzích vlastných menách, o zmenu pravopisnej alebo aj o zmenu zvukovej podoby mena. Tak napr. namiesto pôvodnej podoby Kalinčák s dlhým á po spoluhláske č používame dnes podobu Kalinčiak s dvojhláskou ia, čím sa rešpektuje zákonitosť spisovnej slovenčiny, podľa ktorej po mäkkých spoluhláskach bývajú namiesto jednoduchých dlhých samohlások dvojhlásky. Podobne sa mení aj podoba priezviska Hamuljak, pričom ide tu jednak o zmenu v písaní dvojhlásky, jednak o zmenu v o výslovnosti predchádzajúceho J (pred dvojhláskou ia vyslovujeme mäkké ľ ) . Vlastné mená starších známych osob­ ností stávajú sa živou súčasťou súčasného jazyka a podliehajú, resp. aj budú

podliehať zmenám, ktoré sa uskutočňujú v našom jazyku. Pri menách všeobecne známych národných osobností nie j e potrebné pridržiavať sa meravo pôvodnej podoby, ktorá im pre nepriazeň osudov nášho národa bola neraz nanútená. Z týchto poznámok vyplýva, že súhlasíme so zmenou v písaní priezviska Hamuljak, teda s písaním Hamuliak, ako sa s ním stretávame v citovanom článku A . Mráza. Takýto postup sa akiste uplatní aj pri iných menách našich spisovateľov, umelcov, kultúrnych alebo aj vedeckých pracovníkov z minulosti, ktorých celoživotné dielo j e trvalou súčasťou našej národnej kultúry. L. Dvonč Anglo-americký, angloamerický, Angloameričania. — Slovník slovenského ja­ zyka (I. diel, Bratislava 1959, 33) zaznamenáva prídavné meno anglo-americký s významom „anglický a americký", pričom sa v hesle uvádzajú ako príklady spojenia anglo-americký blok, anglo-americké armády, anglo-americkí imperia­ listi. Podáme tu poznámky k spracovaniu tohto slova v SSJ a všimneme si aj slová, ktoré SSJ nezaznamenáva, totiž slová angloamerický a Angloameričania. Úvodom spomenieme spracovanie slov angloamerický (anglo-americký), Angloameričan (resp. Angloameričania) a Angloamerika v Slovníku spisovného jazyka českého I ( A — M ) , Praha 1960, 36. Pri prídavnom mene angloamerický rozlišuje tento slovník dva významy. Ponajprv ide o význam „anglický a americký". V tomto význame má sa podľa SSJC vhodnejšie používať slovo angloamerický. P r i tomto význame sa uvádzajú príklady angloamerické ozbrojené sily, anglo­ americký imperializmus. Pri vzťahu vzájomnosti sa v tomto význame slovo píše so spojovníkom: anglo-americké rozhovory (rozhovory anglických a amerických štátnikov), anglo-americké vztáhy. Ďalej sa pri slove angloamerický uvádza význam „týkajúci sa anglickej (anglosaskej) Ameriky, americký anglického pô­ vodu", čo sa ilustruje spojeniami angloamerické kraje a angloamerický básnik. Podobne sa v tomto slovníku uvádzajú dva významy aj pri slove Angloameričan. V prvom význame ide o „Angličana usadeného v Amerike". V druhom význame sa slovo Angloameričan používa obvykle v tvare množného čísla Angloameriča­ nia a má význam ,,Angličania a Američania". Konečne sa v tomto slovníku uvádza aj slovo Angloamerika, ktorým sa označuje „Severná Amerika, v ktorej medzi prisťahovalcami prevládali Angličania, takže je tam vedúcou rečou anglič­ tina, anglosaská Amerika (opak Latinská Amerika)". Všimnime sa teraz spracovanie slova anglo-americký v Slovníku slovenského jazyka. Tu sa síce správne uvádza význam „anglický a americký", myslím však, že sa tento význam neilustruje správne spojeniami anglo-americké armády a anglo-americkí imperialisti. V slove anglo-americký sa totiž predpokladá v y ­ jadrenie istého vzťahu vzájomnosti, a tak aj istej samostatnosti príslušných častí slova. A l e v spomenutých spojeniach nejde pri prídavnom mene ani tak o vzťah vzájomnosti, ale skôr o zdôraznenie toho významu, ktorý j e práve pri slove angloamerický. Použitie slova anglo-americký (so spojovníkom) j e správne napr. v tomto prípade: Aj u nás sa hodne pohovorilo a popísalo o angloamerickom filme Most cez rieku Kwai. (Večerník 1964) Prídavným menom angloamerický sa vyjadruje vzťah k Angličanom i A m e r i ­ čanom ako celku. Podľa toho hovoríme napr. o angloamerickej literatúre alebo angloamerickej kultúre, o slovách angloamerického pôvodu atď. Podobne však hovoríme aj o angloamerickej armáde, resp. armádach a či ozbrojených silách (pod jednotným velením vystupovali anglické a americké armády za druhej

svetovej vojny) a o angloamerický ch imperialistoch alebo angloamerickom impe­ rializme (ide o jednotu anglických a amerických imperialistov, a nie o vyjadre­ nie vzťahu medzi anglickými a americkými imperialistami). Podľa našej mienky treba v spojení so slovami armády a imperialisti použiť zložené prídavné meno bez spojovníka (angloamerické armády, angloamerickí imperialisti). Písanie so spojovníkom by ešte najskôr prichodilo do úvahy v prípade anglo-americké armády. Pri slove angloamerický uvádza citovaný český slovník aj význam „týkajúci sa anglickej (anglosaskej) A m e r i k y , americký anglického pôvodu". Tento v ý ­ znam je však zriedkavý, takže ho v slovníku stredného rozsahu netreba zazna­ menávať. Najčastejšie sa tu používa samo prídavné meno americký (podobne ako napr. americký prezident = prezident U S A ) alebo sa prídavné meno americký doplna slovami anglicky písaný, napr. anglicky písaná americká literatúra. Treba ešte spomenúť, že na vyjadrenie významu, ktorý je v prídavnom mene anglo-americký, používa sa aj prídavné meno anglicko-americký, resp. americkoanglický. Tieto podoby spomína J. H o r e c k ý v článku Pravopis zložených prídavných mien, SR 19, 1954, 42. Popri prídavných menách anglo-americký a angloamerický (a anglicko-ame­ rický, americko-anglický) patrí do nášho slovníka aj podstatné meno Angloameričan (Angloameričania). Obvyklé je tu používanie slova Angloameričania v o význame „Angličania a Američania" (najčastejšie sa používa slovo Anglo­ američania v politickej oblasti), kým používanie slova Angloameričan (v množ­ nom čísle tiež Angloameričania) vo význame „Angličan usadený v A m e r i k e " j e veľmi zriedkavé. Pozrime sa ešte na význam slov Angloameričania, angloamerický a slov Hispanoameričania, hispanoamerický. Uviedli sme, že slovo Angloameričania sa bežne používa vo význame „Angličania a Američania"; podľa toho prídavné meno angloamerický vyjadruje vzťah k Angličanom i Američanom ako celku. Slovom Hispanoameričania sa označujú „španielsky hovoriaci Američania", slovom hispanoamerický sa vyjadruje vzťah k španielsky hovoriacim Američa­ nom. Napr. Vzhľadom na naliehavú potrebu tohto slovníka nielen pre Slovákov, ale aj pre Hispanoameričanov a Španielov, venovali sme zvláštnu po­ zornosť slovensko-španielskej časti. (O. Kajanová — Š. Culen, Spanielsko-slovenský a slovensko-španielsky vreckový slovník, Bratislava 1964) Slovo Hispano­ američania nemá význam „Španieli a španielsky hovoriaci Američania". Do série zložených prídavných mien typu angloamerický patrí aj prídavné meno angloindický, s ktorým sme sa stretli v texte na záložke obálky prekladu románu indickej spisovateľky Kamaly Markandaye Nektár v site: Juhoindická autorka Kamála Markandaya nesporne patrí k najvýraznejším predstaviteľom angloindickej literárnej tradície. Tu ide o význam „indický v anglickej reči" (autorka píše svoje diela v angličtine). Stručne konštatujeme, že v spisovnej slovenčine popri slovách anglo-americký, anglicko-americký a americko-anglický, ktoré sa spomínajú v doterajšej litera­ túre, existuje aj prídavné meno angloamerický, ktorým sa vyjadruje vzťah k spoločenstvu Angličanov a Američanov. Rovnako sa v spisovnej slovenčine používa podstatné meno Angloameričania vo význame „Angličania a Američa­ nia" (zriedkavejšie vo význame „Angličania usadení v A m e r i k e " ) . Zaznamenali sme aj prídavné meno angloindický v o význame „indický v anglickej reči" a po-

rovnali sme význam slov Angloameričania, Hispanoameričania, hispanoamerický.

angloamerický

s významom slov L.

Dvonč

K slovám big beat a džez. — V poslednom čase majú velkú obľubu u našej mládeže vystúpenia big beatových skupín. Pomenovanie big beat je anglického pôvodu. V angličtine (je to pomenovanie nové, a preto ho ani cudzie ani naše slovníky neuvádzajú) toto slovné spojenie má význam „ v e ľ k ý úder, tlkot". M y sa tu zameriame v súvislosti s preniknutím tohto pomenovania do našej slovnej zásoby na jeho správne písanie a vyslovovanie. N a aktuálnosť problému nás „upozornil" pisateľ článku Ešte raz Pekelníci a na dôvažok Black Silvers, uverejneného vo Večerníku z 28. marca 1964, v ktorom I. W a s s e r b e r g e r doslovne hovorí: „ . . .naši jazykovedci by už mohli začať uvažovať o uzákonení pravopisného tvaru — , b í ť . N o dúfajme, že nebudú príliš pohotoví a tento tvar zavedú až o rok — o dva, keď už big beat bude patriť minulosti. Naproti tomu verím, že hudba, ktorú označujeme trápnym fonetickým tvarom — džez — sa u nás natrvalo asimilovala a jej popularita sa bude opäť zvyšovať." Tento názor a súčasne neodôvodnený útok proti jazykovedcom si možno vysvetľovať len ako prejav nedostatočnej znalosti jazykovej problematiky. A k o j e to vlastne so slovami big beat, džez a vôbec s ostatnými slovami cudzieho pôvodu? O preberaní cudzích slov do slovenčiny, o ich písaní a výslovnosti nám dávajú jednoznačnú odpoveď Pravidlá slovenského pravopisu. Platí zásada, že nezdomácnené cudzie slová píšeme pôvodným pravopisom. Teda slovné spojenie big beat budeme i naďalej písať a vyslovovať tak, ako ho píšu a vyslovujú A n g l i ­ čania (big beat vysl. big bit). Ukazuje sa, že by bolo predčasné kodifikovať po­ dobu big bit, ktorá sa ešte neudomácnila (podobne ako ďalšie anglické slová: jive, madison, twist, charleston, team, speaker, eekend, gin a pod.). Je t o po­ menovanie nové, ktoré prináša doba a móda, a ustúpi, zdá sa, ako ustúpili aj mnohé, jemu podobné módne slová z aktívnej slovnej zásoby dnešného používa­ teľa slovenčiny. Pokiaľ ide o slovo džez, ktorého pravopisnú formu nazýva I. Wasserberger „neodôvodnene trápnym fonetickým tvarom", musíme tu znova zdôrazniť ten fakt, že jazykovedec si nemôže dovoliť znásilňovať skutočnosť tým, že uzákoní ten alebo onen tvar bez ohľadu na jazykové alebo mimojazykové zákonitosti. V tomto prípade ide o slovo všeobecne známe a bežne používané, podobne ako slová džem, džús a i., a preto ho môžeme písať v slovenskej pravopisnej podobe. R. Kuchár Don Juan — v Donovi Juanovi. — V článku Don — dat.-lok. sg. donu/donovi (SR 29, 1964, 166—171) som sa zaoberal otázkou skloňovania podstatného mena don v spisovnej slovenčine. V tomto príspevku som ukázal, že v dat. a lok. sg. sa toto slovo používa v bežnej jazykovej praxi s pádovou príponou -u alebo s pádo­ vou príponou -ovi, pričom tvar donu v dokladoch prevažuje, k ý m používanie tvaru donovi j e nepomerne zriedkavejšie. Slovo don sa skloňuje rovnako ako slovo pán, a to na základe istej funkčnej zhody medzi oboma slovami, že sa totiž používajú v istých prípadoch ako prívlastok (napr. o pánu Martinčekovi — o donu Franciscovi). Paralelu medzi skloňovaním slova pán a don treba však ešte rozšíriť. V štúdii Dat. a lok. sg. substantív typu človek (SR 27, 1962, 82-93), na ktorú som nad-

viazal pri štúdiu otázky skloňovania substantíva don, som ukázal, že podstatné meno pán máva v uvedených pádoch príponu -ovi, ak j e súčiastkou vlastného mena (ide pritom o spojenie slova pán s vlastným menom osoby), napr. Pán Jowialski (názov umeleckého diela, teda vlastné meno) — v Pánovi Jowialskom. S pádovou príponou -ovi sa v takýchto prípadoch stretávame aj pri pod­ statnom mene don. V citovanej štúdii o slove don uvádzam tri doklady, v kto­ rých ide o používanie pádovej prípony -ovi pri slove don ako súčiastke vlastného mena. Ide o tieto prípady: Po naštudovaní Verdiho opery Don Carlos a Mozarto­ vom D on o v i Juanovi zvolilo si vedenie našej opery Gounodovu obľúbenú operu Faust a Margaréta. (Ľud) — V „D ono vi Juanovi" zaznela hudba v celej svojej nekonečnej individualite. (Javisko) — Stalo sa tak po veľkom úspechu pri nedávnom pohostinnom vystúpení vo Viedni v D on o v i Juanovi. (Smena) Ide tu o skloňovanie vlastného mena Don Juan ako názvu umeleckého diela — opery. Omnoho zriedkavejšie sú doklady na tvar donovi v iných prípadoch. V cito­ vanej štúdii uvádzam tieto doklady na tvar donovi, kde slovo don nie j e sú­ časťou vlastného mena: Koniec dohasínajúcej fakle už pálil donovi Estebanovi prsty. (Choluj prekl.) — A teraz, beda, patrili donovi Salvadorovi. (Kobáň prekl.) Žiada sa ešte vysvetliť používanie tvarov pánu a donu na jednej strane a tva­ rov pánovi a donovi na druhej strane (vo vlastných menách). Tvar pánu, resp. donu (podobne aj tvar šoru pri podstatnom mene šor; príklady uvádzam v cito­ vanej štúdii o skloňovaní slova don) sa používa na vyjadrenie formálnej plat­ nosti slova pán alebo don. A k je však slovo pán alebo don súčiastkou vlastného mena, potom má takéto slovo rovnaký charakter ako ktorékoľvek iné pod­ statné meno, a preto aj priberá bežnú pádovú príponu -ovi. Tento dodatok o skloňovaní substantíva don v dat. a lok. sg. ukazuje, že medzi slovami pán a don j e ešte väčšia podobnosť, než sa to ukazuje z rozboru skloňo­ vania slova don v citovanej štúdii. V dat. a lok. sg. máva slovo don analogicky podlá domáceho slova pán jednak pádovú príponu -u (čo sme konštatovali v zá­ vere o slove don na str. 171), jednak pádovú príponu -ovi, ak j e slovo don po­ dobne ako slovo pán súčiastkou vlastného mena. Ukazuje sa, že pri skloňovaní podstatných mien pán, don, šor je závažné zaradenie týchto slov do príslušných kategórií mien, ako sú formálne slová (tituly) alebo vlastné mená. Poznámka: V citovanej štúdii o slove don vypadla poznámka č. 5, v ktorej bol odkaz na štúdiu K . H a b o v š t i a k o v e j Chorvátske jazykové prvky v Ku­ kučínovej dalmatínskej tvorbe, Jazykovedné štúdie V ( K jazyku a dielu Martina Kukučina), Bratislava 1960, 205. L. Dvonč Robespierrovec, Laplaceov. — V Pravidlách slovenského pravopisu ako aj v iných pravopisných príručkách a gramatikách sa bežne pripomína, že anglické a francúzske mená zakončené na nemé -e (ktoré sa nevyslovuje) strácajú pri skloňovaní toto -e aj v písme, napr. Shakespeare — Shakespeara. Ďalej sa uvádza, že v o francúzskych a anglických menách na -ce (s výslovnosťou - s ) , -ge (-ž vo francúzštine, -dž v angličtine) a -ehe (-š) ostáva -e v o všetkých pá­ doch, napr. Lapiace — Laplacea; Le Ságe — Le Sagea, Málebranche — Malebranchea atď. Okrem toho sa hovorí, že v o francúzskych priezviskách zakončených na -es toto koncové -es pri skloňovaní odpadá, napr. Descartes — Descarta, Des-

cartovi. Konečne sa stretávame s poučkou, že cudzie mužské mená sa skloňujú obdobne ako priezviská, napr. Pierre — Pierra, Georges — Georgea, Jacques — Jacqua a pod. A k o vidíme, uvádzajú sa tu poučky o anglických a francúzskych rodných menách a priezviskách na -e a -es. Poučky sa teda obmedzujú len na istú skupinu vlastných mien. Okrem rodných mien a priezvisk sa však takto sklo­ ňujú aj miestne mená s rovnakým zakončením, o čom sme hovorili v príspevku Skloňovanie názvov typu Greenville (SR 28, 1963, 126—127). Okrem vlastných mien sa ďalej takto skloňujú aj cudzie všeobecné podstatné mená, o čom sa zas zmieňujeme v príspevku Frontispice či jrontispis (SR 27, 1962, 316-317). Napr. Louvre — v Louvri, Le Havre — v Le Havri, Seattle — Seattlu, Cambridge — v Cambridgei, timbre — timbru, saje — saju, brumaire — v brumairi atď. V o všetkých týchto prípadoch (okrem franc. a angl. mien na -ce, -ge, -ehe) ide o vynechávame -e, -es pri skloňovaní podstatných mien. S rovnakým javom stretávame sa aj pri odvodzovaní slov, čo sa už v doteraj­ ších príručkách nespomína. V cit. príspevku o skloňovaní názvov typu Green­ ville sme sa už zmienili o tom, že nemé -e sa vypúšťa aj v slovách odvodených od takto zakončených cudzích miestnych mien. Nemé -e a -es sa vypúšťa pri akýchkoľvek odvodených slovách od takto zakončených cudzích všeobecných aj vlastných podstatných mien, napr. Home — Homová, Homov, homovský, Ľafargue — La.farguov, Lafarguová, lafarguovský, Remarque — Remarquov, remarquovský, remarquizmus, sansculote — sansculotský, Robespierre — robespierrovec, robespierrovský, Liľle — liľlský, Lillčan, Marseille — marseillský, MarseiUan a pod. Niekoľko dokladov: Prečo vyhadzovať na oči Baklanovovi alebo dokonca Tendriakovovi „remarquizmus". (Kultúrny život 1963) — O ôsmej hodine sa ako prví objavili. M a r s eillani a. (Krajčovič — Doležal prekl.) — Móda teraz navrhovala sansculotský úbor. (tamže) — Najpresnejšiu formuláciu tohto ideálu podali bojovníci parížskych odbočiek a súčasne aj robespierrovci. (tamže) — Lillské porady (júl — september 1797) sa skončili neúspe­ chom, (tamže) Pri odvodzovaní slov od francúzskych a anglických mien na -ce, -ge, -ehe sa rovnako ako pri skloňovaní koncové -e ponecháva. Napr. Nijaký proces, iba ak proces Trumeaua, kupca z námestia Saint-Michel, proces pani Lafargeovej a Fieschiho za terajšej vlády, nevyrovnal sa čo do záujmu a zvláštnosti procesu s mladými ľuďmi obžalovanými z únosu Malina. (Bártová prekl.) — Rotácia pla­ nét okolo osi v priamom smere mohla vzniknút rovnako, ako to vysvetľuje Kantova-L aplaceova teória. (Harden prekl.) — Napríklad Kantova a Laplac e o v a hypotéza vychádzali len zo zákonov mechaniky. (Základy marxistickej filozofie) Mohlo b y sa na p r v ý pohľad zdať, že ide o samozrejmé veci, o ktorých sa netreba ani zmieňovať. Jednako z praxe vieme, že sa tu niekedy robia chyby (podobne ako pri skloňovaní uvedených francúzskych a anglických podstatných mien), takže upozornenie na vypúšťanie, resp. ponechávanie koncového -e a -es v písme pri odvodzovaní slov od takto zakončených podstatných mien nepokla­ dáme za zbytočné. V našich normatívnych príručkách bude preto potrebné v e ­ novať istú pozornosť otázke písania a či nepísania koncového -e a -es v cudzích slovách nielen pri skloňovaní týchto podstatných mien, ale aj pri odvodzovaní slov, aby nedochádzalo k zbytočným chybám a omylom. L. Dvonč

O D P O V E D E

N A

L I S T Y

Ide b y ť prehliadka skríň. — J. B. z Banskej Štiavnice: „ V piatok mávame v in­ ternáte prehliadku skríň. Päť minút pred prehliadkou som povedal priatelovi: ,Ide b y ť prehliadka skríň.' Nato sa ozval smiech. Moji kamaráti vraveli, že prvý raz počujú takýto výraz. Všetci tvrdili, že sa má povedať Bude prehliadka skríň. P o d ľ a môjho názoru výraz bude prehliadka skríň znamená, že sa uskutoční o dva, tri, štyri dni; zatial výraz ide byť prehliadka skríň znamená, že sa usku­ toční o chvíľu. Chcel by som vedieť, či výraz ide byť prehliadka skríň j e správny". Odpoveď: K e ď sa priberáme konať istú činnosť, napríklad písať, šiť, čítať, spať, povieme: idem písat (šit, čítat, spat) a podobne sa vraví aj v iných osobách, napr. ideš, ide, ideme, idete, idú písať (šit, čítať, spat). Tieto výrazy vyslovujú, že dej sa uskutoční hneď, bezprostredne po tom, ako o ňom hovoríme. Spojenia idem, ideš, ide, ideme, idete, idú písať (šiť, čítať, spať) vyslovujú teda bez­ prostredný budúci dej; naproti tomu zložené slovesné tvary budem, budeš, bude; budeme, budete, budú písať (šit, čítať, spať) vyjadrujú budúci dej všeobecne. Pomocou slovesa ísť môžeme vyjadriť bezprostredný budúci dej nielen pri slo­ vesách nedokonavých, aké sme už uviedli, ale aj pri slovesách dokonavých, napr. idem, ideš, ide, ideme, idete, idú napísať (ušiť, pospať si, prečítať). V obidvoch prípadoch — 1, pri slovesách nedokonavých (idem písat) i 2. pri slovesách dokonavých (ide napísať) — j e vyjadrenie bezprostredne budúceho deja pomocou slovesa ísť v spisovnej slovenčine celkom zvyčajné (pórov, naše idem spať a frane. je vais écrire). Doteraz sme si z tejto stránky povšimli len plnovýznamové slovesá. Problém sa však týka existendonálneho slovesa byť, ktoré má i funkciu pomocného slo­ vesa. K e ď porovnáme výrazy 1, idem písať, idem napísať s výrazom 2. ide byť pre­ hliadka, pobádame, že k ý m prvé sú bežné, druhý j e zriedkavý, i keď ho ne­ môžeme označiť ako nesprávny. Tu by sme bezprostrednú budúcnosť radšej v y ­ jadrili pomocou príslovky, teda takto: hneď bude prehliadka. Výrazy, ako ide byť prehliadka, ide byť zábava, ide byt schôdza, ide byť kon­ ferencia nemajú ešte pevnejšie miesto v našej reči. Možno o nich povedať, že neraz sa využívajú s humoristickým (žartovným) zámerom. V tejto súvislosti upozorňujeme ešte na štylisticky podobne zaradené výrazy typu ideš byť predsedom. Tu môže ísť aj o veľmi veľkú pravdepodobnosť, že ten, komu túto vetu adresujeme, sa stane predsedom (pórov, ide spadnút, ide sa prasknúť). Nezvyčajnosť vyjadrenia ide byt prehliadka naznačili študenti v našom prí­ pade smiechom. N o treba podotknúť, že i v takýchto prípadoch (pri slovese byť) sa vyjadrovanie bezprostrednej budúcnosti deja pomocou slovesa íst pravdepo­ dobne stane štylisticky neutrálnym. G. Horák 1

Otázky, aké len slina na jazyk prinesie? — J. H. z Haliče, okr. Lučenec: „ V kurzívke Riziko nedostatku som v Pravde z 2. marca tohto roku čítal takúto vetu: , . . . zodpovedia všetky otázky, aké len slina na jazyk prinesie.' Domnievam sa, že tento výraz nie j e tu na pravom mieste. Poznám len výraz vravel, čo mu slina

na jazyk prinesie — a ten má význam hovoril nevyberane, používal hrubé, ne­ slušné slová. Tu by sa bolo žiadalo miernejšie vyjadrenie. Potvrdíte moju mien­ ku?" Odpoveď: A b y sa mohlo priliehavo odpovedať, treba sa pozrieť na širšiu sú­ vislosť, do ktorej sa zaraďuje uvedený výraz. V článočku čítame: Keď prídete na Slovenský sväz výrobných družstiev, môžete sa pýtať na všetko možné. Na novú výrobu, na zvyšovanie kvalifikácie, na nové stany a campingové zariadenia, na opravu nábytku i šiat, skrátka, zodpovedia všetky otázky, aké len slina na jazyk prinesie, len v jednom-jedinom pritiahnite zvedavosti uzdu: nesnažte sa zistiť, ako je to u nich s výrobou nedostatkového tovaru. (Pravda z 2. 3. 1961, 1) ' Veta . . . zodpovedia všetky otázky, aké len slina na jazyk pri­ nesie sa zaraďuje do živého, vtipného útvaru, ktorý má vcelku štiplavý ráz. Kriticky sa v ňom ironizuje neuvážená výroba takzvaného nedostatkového to­ varu. Má náš dopisovateľ pravdu? Je jeho postreh o nevhodnosti výrazu (otázky), aké len slina na jazyk prinesie správny? Domnievame sa, že náš mladý priateľ bol trošku prísny. N o treba uznať, že jeho pripomienka svedčí o bystrom postrehu a zmysle pre štylistické vyladenie textu. Namiesto (otázky), aké len slina prinesie na jazyk by sme hádam radšej dosadili . . . aké vám len prídu na um, lebo naozaj obrazný zložený prívlastok ( = veta) aké len slina prinesie na jazyk navodzuje ovzdušie nadávania, nejemnej (hrubej, vulgárnej) reči, a pisateľ kritického článočku takýto zámer ne­ mal. Chcel sa vysloviť len o možnosti klásť najrozličnejšie otázky, nešlo mu pri­ tom o nevyberanosť (nejemnosť) ich slovného vyjadrenia. K e ď povieme o niekom, že hovorí (povie), čo mu slina na jazyk donesie, ob­ razne ho charakterizujeme ako človeka, ktorý nerozlišuje medzi tým, čo možno a čo sa nepatrí (nesluší) hovoriť. Takého neraz označujeme expresívnym pod­ statným menom buchan (lebo búcha, trepe bez uváženia a spoločenského taktu). N o v uvedenej kurzívke j e ešte jeden pozoruhodný výraz, a to v poslednom odseku. Uvádza sa v ňom dôvod, prečo sa z jednej krajnosti často prechádza do druhej — prečo sa nedostatkový tovar môže stať (ä razom i stáva) tovarom, ktorý zbytočne prevyšuje dopyt. Spomínaný posledný odsek znie takto: A to všetko preto, lebo medzi ne­ dostatkový tovar patrí zatiaľ aj rozum, ktorý by výrobu ne­ dostatkového tovaru trochu koordinoval. (Podtiahol G. H.) V e t a . . . medzi nedo­ statkový tovar patrí zatiaľ aj rozum sa dobre zaraďuje do ironického tónu člá­ nočku, vtipne nadväzuje na jeho celkový obsah a iskrivo šľahá v spojitosti s mnohostranne zacieleným nadpisom Riziko nedostatku. G. Horák O pol druha minúty bude devätnásť hodín. — M . J. zo Slatinky n. Bebravou, okr.. Topoľčany: „Sledujem denne rozhlasový program. Často počujem na­ príklad vetu , 0 pol druha minúty bude devätnásť hodín' alebo , 0 dve minúty bude devätnásť hodín'. Rád by som teda vedieť, či minúta j e rodu ženského alebo mužského. K e ď počujem vetu ,0 pol druha minúty bude devätnásť hodín', mám dojem, že to hovorí Maďar. Prosím Vás, vysvetlite mi to!" Odpoveď: Podstatné meno minúta je ženského rodu. V i e to každý, kto chodil do slovenskej školy, a v i e to celkom iste aj pisateľ uvedeného listu. No nejde

mu to dajako dovedna, že raz sa povie o poZ druha minúty a inokedy o dve mi­ núty. Za prvým vyjadrením vidí poukaz na to, akoby podstatné meno minúta bolo mužského rodu, naproti tomu za druhým má dôkaz toho, že to isté pod­ statné meno je ženského rodu. Podľa jeho presvedčenia by sme mali hovoriť a písať poZ druha kila, pol tretá litra, pol štvrtá roka, pol piata týždňa, ale poZ druhej misy, pol tretej hodiny, pol štvrtej lyžice, pol piatej tisícky. P r i pod­ statných menách mužského a stredného rodu by podľa neho mali byť zložené číslovky v podobe poZ druha (tretá, štvrtá, piata atď.) a pri podstatných menách ženského rodu by mali stáť zložené číslovky v podobe poZ druhej (tretej, štvrtej, piatej atď.) Táto domnienka nezodpovedá pravidlám platným v spisovnej slovenčine. T v a ­ ry druha, tretá, štvrtá, piata atď. sú staré menné tvary radových čísloviek (2. pád), ktoré zmeraveli a už dávno sa prestala pociťovať ich zviazanosť so sklo­ ňovaním mien mužského rodu. Zložené číslovky poZ druha (tretá, štvrtá, piata atď.) stoja pri podstatných menách všetkých troch rodov, napr. poZ druha (metra, lyžice, klbka), pol tretá (litra, šálky, vreca). Podľa toho výraz poZ druha minúty v o vete O poZ druha minúty bude devätnást hodín j e celkom správny. Takto sa to ustálilo. Zložené číslovky poZ druha, pol tretá atď. sú neohybné v ý ­ razy, ktoré sa nezhodujú v rode a páde s príslušným podstatným menom. H o ­ voríme a píšeme poZ druha litra a takisto k pol druha litru, s pol druha litrom; pol tretá misy (minúty), k pol tretá mise (minúte), s pol tretá misou (minútou). Je to v súlade s tendenciou čísloviek k neohybnosti. Len celkom zriedkavo počujeme (a to len v prvom a štvrtom páde) aj také vyjadrenia, v ktorých radová číslovka má ohybný tvar ako akostné prídavné mená, napr. poZ druhého litra, pol tretej naberačky. Takéto tvary nie sú však zvyčajné (neutrálne) a ich použitie musí mať funkčné odôvodnenie. Mohli by byť napríklad charakteristickou črtou reči pedantnej, úzkostlivo akurátnej osoby (povedzme účtovníka, ktorý chorobne dbá na matematickú presnosť svojich v ý ­ rokov — pórov, nepríznakové: stotisíc a príznakové jednostotisíc, jedenkrát sto­ tisíc). Odpoveď možno nakrátko uzavrieť takto: Spojenia o poZ druhej minúty sú zriedkavejšie ako o poZ druha minúty. Domnienka, že v ý r a z y typu poZ druha mi­ núty, pol tretá hodiny znejú tak, ako by ich používal Maďar, j e nesprávna. Tak a zväčša len tak hovoria všetci Slováci, čo sa v o svojej reči pridŕžajú pravidiel spisovnej slovenčiny. Takto sa to ustálilo dlhým používaním. G. Horák Ulica Maxima Gorkého, nie „Maxima Gorkija." — J. M . z Lučenca: „ N i e som si istý, či v podnikoch, ktoré vyrábajú tabule s označením úradov, ústavov, roz­ ličných ustanovizní a najmä ulíc, sú systemizovaní slovenčinári, ktorí majú zaručovať správnosť zhotovovaných názvov. A k nie sú, treba uvážiť, či by tam nemali byť. — K e ď sa blížite k novému sídlisku v Lučenci, ktoré sa volá Rúbanisko, zo smaltovanej tabule príslušných rozmerov sa dozviete, že ste práve na ,ulici Maxima Gorkija.' Nuž, čo j e veľa, to je veľa! Nemal by výrobca tabule dbať o správnu slovenčinu?" Odpoveď: Na to, aby zhotovovatel príslušnej tabule napísal správny druhý pád vlastného podstatného mena Gorkij — Gorkého — ulica Maxima Gorkého, nepotrebuje priamu pomoc slovenčinára. Stačí, keď vie čítať a má Pravidlá slo­ venského pravopisu. Vyhľadá si kapitolu o skloňovaní cudzích slov a v para-

grafe 107 v odseku 4 nájde túto vetu: „Ruské priezviská na -kij, -skij, -ckij -ckoj, -oj, poľské a srbochorvátske priezviská na -ki, -ski -cki, -čki, ako aj iné vlastné mená, ktoré v príslušnom slovanskom jazyku majú koncovky prídavných mien, skloňujú sa podľa prídavných mien aj v slovenčine, napr.: Majakovskij, Maja­ kovského, Gorkij, Gorkého; Kolonickij, Kolonického; Trubeckoj, Trubeckého; Polevoj, Polevého; Koševoj, Koševého; Tolstoj, Tolstého; Rozwadowski, -ého; Taszycki, -ého; Slowacki, -ého; Rački, -ého; Vážny, Vážneho a pod." A k o vidieť, medzi príkladmi hneď na druhom mieste j e Gorkij, Gorkého. Správne skloňovať meno Gorkij vie už dnes každý, kto vychodí základnú deväť­ ročnú školu. Celkom dobre chápeme rozhorčenie pisateľa listu. Naozaj, v takýchto prípa­ doch by už chyby nemali byť. Verejná tabuľa, na ktorej je nápis „ulica Maxima Gorkija", už až kričí po náprave. Predpokladajme, že dnes už takýto nápis v L u ­ čenci nenájdeme. O nápravu sa dozaista postaral pisateľ listu a pričinili sa o to mnohí iní, ktorých táto chyba podobne nahnevala ako jeho. N o ak sa podnes tak nestalo, po tejto našej odpovedi vari predsa len náprava príde. A čo myslíte? Musíme s každou maličkosťou „bežať" do rozhlasu alebo do Ústavu slovenského jazyka? Každý z nás môže a má naprávať chyby v o všet­ kých okruhoch každodennej práce a praxe a teda i v okruhu jazykovej kultúry. G. Horák Čakáreň — „čakálňa". — P. L. z Revúcej: „ K e ď som bol v Košiciach v nemoc­ nici, dobre som všetko poprezeral. Všimol som si aj tabuľky na stenách, dverách aj na výťahu. Na dverách miestnosti, kde sa čaká, visí tabuľka ,Cakálňa'. Tento nápis ma trochu zarazil a nezdá sa mi, že by som ho bol niekde čítal alebo počul." Odpoveď: Podstatné meno čakálňa dnes pokladáme za zastarané. Bolo utvo­ rené napodobením podstatného mena jedálna (a vari spálňa). N o dnes hovoríme a píšeme len jedáleň, ale čakáreň. Podstatné meno jedáleň rozkladáme na tieto zložky: jed-ál (pórov, jedlo — jedál) + eň. Naproti tomu pri podstatnom mene čakáreň je takáto slovotvorná analýza: čak- (ako v slove čakat) + áreň. Podstatné meno čakáleň nájdeme kde-tu aj v staršej spisbe. Používal ho napríklad aj Zechenter-Laskomerský. N o dnes j e už toto slovo zreteľne zasta­ rané. K ý m slovo jedáleň j e bežné a správne slovo, podstatné meno čakáleň j e výrazne zastaraný variant bežného slova čakáreň. Dnes hovoríme a píšeme čakáreň. G. Horák Možno povedať čisté blato? — Z. S-ová z Bratislavy: „Počúvala som reportáž z Pretekov mieru. Dňa 21. mája popoludní som počula v hlásení nášho repor­ téra aj takúto vetu: Pretekári sú čisté blato; vyzerajú ako kominári. Bolo to, ak sa nemýlim, v Liberci. Možno povedať ,čisté blato'? T o je predsa protirečenie. Ak boli pretekári ako kominári, ťažko o nich možno povedať, že sú č i s t é blato." Odpoveď: Spojenie byt čisté blato značí to isté, ako keď povieme byt samé blato. T o jest byť postriekaný úplne blatom. (Je to asi toľko ako expresívne byť zacapkaný blatom až po uši.) A k chceme vyjadriť veľkú mieru voľačoho, po­ užívame alebo zámeno samý alebo prídavné mená číry a čistý. Nuž treba uznať, že v danej súvislosti prídavné meno čistý znie troška čudne. Vyjadrenie Prete­ kári sú čisté blato nepokladáme síce za zlé (lebo tu prídavné meno čistý značí

to isté čo zámeno samý; je teda z významovej stránky prehodnotené), no štylis­ ticky výhodnejšie je v našom prípade použitie zámena samý, teda Pretekári sú samé blato. Podobne za menej vhodné treba tu označiť i použitie prídavného mena číry. Vyjadrenie Pretekári sú čisté blato / Pretekári sú číre blato by sme mohli vhodnejšie použiť v žartovnom výroku. Znova upozorňujeme, že výrok Pretekári sú čisté blato nepokladáme za zlý, no v bezpríznakovom vyjadrení dávame prednosť určeniu pomocou zámena samý: Pretekári sú samé blato. Poznámka: Netreba hádam širšie rozoberať situáciu, v ktorej sa uvedené v y ­ jadrenie uplatnilo. Možno ju charakterizovať vetou Málo času a veľa nadšenia. Reportér ju povedal (ba vykríkol) v citovom zápale. Teda nevyslovil sa tak, žeby sme mu mohli adresovať výčitku (pórov, spojenia strašne pekný a ukrutne sa mi to páči). Keď prišlo na lámanie chleba. — M . S. z Gbeliec, okres N o v é Zámky: „Dnes večer som v rozhlasovej relácii počul väzbu ,keď prišlo na lámanie chleba'. Mohli by ste mi niečo napísať o vzniku a význame tejto peknej väzby?" Odpoveď: Obrazná ustálená veta Keď prišlo (došlo) na lámanie chleba značí toľko ako „keď prišla rozhodná chvíľa / keď sa mal rozriešiť problém / keď sa riešil problém." Základom obraznej vety je spojenie lámanie chleba. Možno ho použiť i samostatne. Značí toľko čo výraz rozhodná chvíľa, rozhodnutie. Obraznú (metaforickú) ustálenú vetu Keď prišlo na lámanie chleba zazname­ náva Slovník slovenského jazyka, a to i v hesle chlieb i v hesle lámat — preto ju tu širšie rozvádzať netreba. T a m si bližšie vysvetlenie nájde aj náš dopiso­ vateľ z Gbeliec. Treba len odpovedať na otázku, ako toto obrazné vyjadrenie vzniklo. Má základ v biblickej legende o poslednej večeri (lámanie chleba). N a poslednej schôdzke Krista s učeníkmi vysvitlo, že Judáš j e zradca; Kristus mu vraj podal pri lámaní chleba smidku namočenú do vína na znak, že v i e o jeho úmysloch. Spojením lámanie chleba sa teda metonymicky označuje rozhodná chvíľa, ktorá ukáže, či niekto stojí za svojím náhľadom, a teda aj pri niekom, pevne — alebo sa svojho náhľadu (postoja) vzdáva. Moment, ktorý sa označuje obrazným spo­ jením lámanie chleba, j e teda skúškou pevnosti (vytrvalosti) postoja, ktorá dáva nazrieť do pravej podstaty rozhodujúceho sa človeka. Obsahovú hodnotu vety keď prišlo na lámanie chleba výstižne ukážu príklady. Keď prišlo na lámanie chleba, nedali sa. (Vajanský) — Pri lámaní chleba začal však myslieť na mastný hrniec. ( K Z ) — Keď prišlo na lámanie chleba, šetrili všetci obecnú kasu a boli proti návrhu. (Zguriška) — Uvažovať sa dosť uvažovalo, ale akosi nemohlo prísť na lámanie chleba. (Kukučín) — Keď by to prišlo k lá­ maniu chleba, to radšej ja zrieknem sa svojej dráhy. (Vansová) Oporu v spomenutej biblickej legende má aj obrazné spojenie máčať si chlieb v niečej mise; jeho význam možno priamo (neobrazne) vyjadriť slovami byt účastný dobrodenia niekoho. Dobre to ukazuje príklad z diela Hurbana-Vajanského: Pravda, Moyzesovu dobrotu vedeli i využit, a mnohý zradca máčal s ním c hli e b v jeho mise. Podstatné meno chlieb sa bohato využíva ako súčasť rozličných ustálených vyjadrení (pozri Slovník slovenského jazyka, I. diel). Je to preto, lebo slovo chlieb označuje v našich krajoch základnú časť ľudskej potravy. G. Horák

NOVÉ K N I H Y V Y D A V A T E Ľ S T V A SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED

G R A M A T I C K É DIELO A N T O N A BERNOLÁKA Slovenská akadémia vied pristupuje k vydávaniu gramatiky z teoretických jazy­ kovedných prác, ktoré napísali slovenskí autori až do vydania Hattalovej Krátkej mluvnice slovenskej v edícii Staršie gramatiky slovenské. Je to mimoriadne významné podujatie nielen pre dejiny slovenskej jazykovedy, ale aj pre celé dejiny slovenskej kultúry a vzdelanosti. Predkladané dielo je prvým zväzkom tejto edície. TJ vodné slovo k tejto práci a súčasne k celej edícii napísal univ. prof. dr. Eugen Paulíny a zdôvodnil v ňom, prečo sa táto edícia začína práve vydaním diela Antona Bernoláka. Citatel dostáva po prvý raz do rúk jazykovedné práce Antona Bernoláka Gramatica slavica, Ortographia a Dissertatio v pôvodnej latinčine i v slovenskom preklade kla­ sického filológa Juraja Paveleka práve v čase, kecT si pripomíname 200. výročie na­ rodenín tohto význačného jazykovedca. V SAV 1964, 528 strán, viaz. Kčs 42,-.

Ján H o r e c k ý MORFEMATICKÁ ŠTRUKTÚRA SLOVENČINY Súčasné obdobie v jazykovede je charakterizované úsilným hladaním postupov, ktorými by sa dala jazyková stavba vyjadriť exaktnými spôsobmi, čiže jazykoveda držala krok v skúmaní jazyka novými metódami. Z tohto hladiska nadobúda význam práca Jána Horeckého Morfematická štruktúra slovenčiny, pretože pri skúmaní morfematickej stavby slovenčiny prináša nové prvky a postupy. Sám autor v úvode zdôrazňuje, že aplikuje v tejto práci na morfematický rozbor matematicko-logické metódy, a to najmä teóriu množín, teóriu vzťahov a teóriu grafov. Presnejšie povedané, aplikuje základné pojmy z týchto matematických teórii, pretože napríklad matematická teória množín je podstatne zložitejšia, než by sa zdalo z jej aplikácie v tejto práci. Iba neskôr, keď bude po tejto stránke jazyková stavba spracovanejšia, bude možné teóriu množín všestranne využiť pre jazykovedné bá­ danie. Práca Jána Horeckého sa skladá zo štyroch častí. V prvej sa osvetľuje základný pojem — morféma, v druhej sa podáva inventár morfém v spisovnej slovenčine, v tretej časti sa osvetľuje morfematická štruktúra slovenčiny a v ostatnej sa uvádzajú morfematické sústavy spisovnej slovenčiny. VSAV 1964, 176 strán, brož. Kčs 10,-.

Z Á K L A D N Á OPTICKÁ TERMINOLÓGIA Terminologický slovník z odboru optiky vypracovala Komisia pri Ústave sloven­ ského jazyka SAV pod vedením prof. dr. J. Hajdu. Publikácia má veľký význam pre zjednotenie velmi roztriešteného názvoslovia v oblasti optiky a bude dobrou po­ môckou pre slovenských a českých pracovníkov z odboru optiky a jemnej mecha­ niky. Prispeje k zvýšeniu odbornej a jazykovej úrovne publikácií, ktorých autori, prekladatelia alebo redaktori sa budú o ňu opierať. VSAV 1964, 52 strán, brož. Kčs 2,50.

SLOVENSKÁ REC, časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied pre výskum a kultúru slovenského jazyka. Ročník 29, 1964, číslo 5. Vydáva Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. Redaktorka časopisu Mária K u r i š o v á. Technická redak­ torka Magdaléna M a c o v á. Vychádza šesťkrát za rok. Ročné predplatné Kčs 24,—, jednotlivé čísla Kčs 4,—. Rozširuje Poštová novinová služba. Objednávky a predplatné prijíma PNS — ústredná expedícia tlače, administrácia odbornej tlače, Bratislava, Gottwaldovo nám. 48. Možno objednať aj na každom poštovom úrade alebo u doru­ čovateľa. Objednávky zo zahraničia vybavuje PNS - Ústredná expedícia tlače, Bra­ tislava, Gottwaldovo nám. 48/VII. Vytlačili Tlačiarne Slovenského národného povsta­ nia, n. p., Martin. Výmer P K HSVZ, čís. 18163/50-II/3. - V-15*41285. © by Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1964 Kčs 4,—